„Je čas začať o histórii rozprávať v jej zložitosti a divákom ukázať, že za to, kým sme, vďačíme predovšetkým intenzívnym kontaktom s inými kultúrami.“

Ako vznikla myšlienka venovať sa téme Slovanov?

Veronika: Ako čitatelia a diváci seriálov či filmov sme už dlho inklinovali k fantasy aj historickým témam. Po maturite som rok študovala archeológiu, hoci som toho už z nej medzitým veľa pozabúdala, lebo som presedlala na iné humanitné odbory. Smerom k seriálu to bol najprv iba záblesk nápadu, keď som si počas sledovania niektorej z televíznych inscenácii z obdobia Veľkej Moravy uvedomila, že by bolo možno zaujímavé spraviť prienik reálnej a fiktívnej histórie, vniesť doň nejaké prvky fantastického žánru a datovať ho do ešte starších dejín. Ako malá som mala rada britský seriál Robin Hood (Robin of Sherwood), ktorý mal okrem iného vynikajúcu rozprávkovú atmosféru a pracoval s tajomnom a strachom, v niečom teda vystihoval prvú predstavu o našom seriáli.

Jozef: Takisto tu bolo v tomto ohľade dosť dlho akési vákuum, tvorcovia sa báli ísť do týchto tém. Doba sa však zmenila. Mali sme pocit, že konečne nastal čas rozprávať o našich dejinách trošku farebnejším spôsobom, bez snahy pretierať ich nejakým nacionalistickým, čiernobielym náterom. A tá predstava nás začala baviť.

Ktoré obdobie slovanskej histórie zachytáva váš príbeh? Prečo ste zvolili práve toto obdobie?

Veronika: Vybrali sme si jedno z menej preskúmaných období, začiatok siedmeho storočia pred vznikom Samovej ríše, keď ešte na území súčasnej strednej a východnej Európy neexistovali hranice dnešných štátov. Scenáristicky sme tým získali väčšiu slobodu.

Jozef: Uvedomili sme si, že je to historicky zaujímavý a aktuálny výsek dejín. Naša hlavná hrdinka zachráni čudného zraneného cudzinca a konfrontuje sa s novou kultúrou. Rovnako ako ona aj jej komunita musí dozrieť a uvedomiť si, že je lepšie rozhodovať o sebe sám, ako sa nechať vláčiť svojvôľou uzurpátorov, a je jedno, či nimi sú barbarskí Avari alebo slovanský tyran zo susedného hradiska. Krajiny východnej Európy takúto historickú skúsenosť dôverne poznajú.

Starí Slovania sú historicky pomerne málo zdokumentovaní. Do akej miery sa opierate o historické fakty a do akej miery je váš príbeh fikciou?

Jozef: Samotní historici sa presne nezhodujú na lokalizácii neskoršej Samovej ríše. Podľa niektorých sa nachádzala na Slovensku v okolí Nitry či Bratislavy, iní ju skôr vidia na západnej Ukrajine či v Čechách. My sme však s príbehom ešte ďaleko pred dobou, keď slovanské kmene vytvorili tento prvý štátny útvar, ktorý sa spomína vo Fredegarovej kronike. Naším príbehom totiž nie je politikum, ale skôr bežný život slovanských kmeňov – ich rituály, zvláštna, fascinujúca mystika ich náboženstva spätého s divokou a nádhernou prírodou. Zaujíma nás skôr to, z čoho pramení naše slovanské, tak trochu baladické a melancholické mentálne nastavenie.

Veronika: Naše postavy sú fiktívne, s históriou polemizujeme skôr v otázkach identity, či už osobnej alebo kultúrnej, teda na úrovni spoločenstva, či v téme nedôvery voči cudzincom a všetkému neznámemu, novému. Na tento účel sme pracovali s postavami, ktoré tieto dva póly čo najlepšie reprezentujú, vrátane hlavnej hrdinky, ktorá vo svojom príbehu nesie tému dobového postavenia žien.

Z akých zdrojov ste pri vašej práci čerpali? Bolo to náročné?

Veronika: Doniesli sme si z knižnice a kníhkupectva hromadu kníh, objednali sme si zborník štúdií o slovanských hradiskách a rozhodili sme siete na hľadanie vhodných konzultantov. Zistili sme, že pevnejšie ukotvená z hľadiska odborného výskumu a nálezov je podoba súdobého všedného života, menej už rôzne náboženské rituály a zvyky, ktoré sme na príbeh potrebovali. Seriál pracuje s fiktívnou rekonštrukciu historického obdobia, ale aj s fantazijnými a nadprirodzenými prvkami. Vytvára tým nový, samostatný svet. Veľa príbuzného sa dá dnes nájsť v súčasných tradíciách a motívoch z pôvodných ľudových rozprávok a balád. Tie nás veľmi inšpirovali a dej je nimi popretkávaný.

Jozef: Prijali sme spoluprácu s ukrajinským producentom ako výhodu a snažili sme sa tento nový svet sprítomniť prienikom rôznych etnografických vplyvov, ktoré budú divákom evokovať niečo povedomé, ale aj niečo neznáme. Rekonštrukcia takmer vôbec nezdokumentovaných rituálov spojených s predkresťanským archaickým náboženstvom čerpá zo zmesi vizuálnych prvkov východoeurópskych slovanských kultúr. Napríklad božstvá Slovanov neboli všade úplne identické. Čiastočne splývali a čiastočne sa líšili. V našom príbehu kombinujeme bohov z oblastí ležiacich na Ukrajine (Svarog, Belbog) a na Slovensku (Morena).

Čo robíte vtedy, keď vám historický zdroj chýba?

Veronika: Počas konzultácií s historikmi a archeológmi sme dostali „mandát“ čo-to si vymyslieť a určitú licenciu nám dáva aj fantastický žáner. Niekde museli historicky verné detaily čiastočne ustúpiť príbehu, ale snažili sme sa o rovnováhu, aby to zase nepoznačilo atmosféru doby. Napríklad všetky archaické náboženské rituály sme vytvárali nanovo, keďže sa nikde nezaznamenali písomne.

Jozef: Samozrejme, v takzvaných novopohanských komunitách existuje systém, ktorý zachytáva hierarchiu či samotné rituály spojené so slovanskými božstvami, no tie sa neopierajú o relevantné nálezy či výskumy, skôr ide o obrodeneckú snahu z 19. storočia, ktorá sa v rôznych mutáciách zachovala dodnes.

V čom vám odborníci najviac pomohli?

Veronika: Stretli sme sa s archeológom z Podunajského múzea v Komárne Andrásom Csuthym, aby sme získali úvodný prehľad. Dohodli sme sa, že sa pozrie aj na základ pre scenáre jednotlivých dielov, aby sme sa vyhli nelogickostiam a nepresnostiam a v nejakej rozumnej tolerancii žánru zachovali historickú vernosť.

Jozef: Seriál sa nakrúcal v prevažnej miere na Ukrajine, kde do procesu vstúpili ďalší, ukrajinskí konzultanti. Ich práca sa však už týkala samotnej vizuálnej stránky seriálu.

Čo vás pri skúmaní starých Slovanov najviac nadchlo či prekvapilo? Akí boli? Ako žili?

Veronika: Sympatické je, že žili v malých spoločenstvách, kde bol každý niečím užitočný. V mnohom to pripomína dnešný dôraz na susedské a komunitné vzťahy v mestách. Na prvý pohľad vyzerajú ich obydlia chudobne, ale keďže sa väčšina ich života odohrávala vonku, boli veľmi spätí s prírodou a vynaliezaví vo využívaní jej zdrojov. Naša hrdinka Draha by napríklad v skutočnosti bola pokladaná za dospelú ženu omnoho skôr, ale pre dnešné vnímanie sme jej vek trošku posunuli.

Jozef: Pre divákov môže byť zaujímavý a prekvapujúci fakt, že známa veta o holubičej povahe je mýtus. Slovania boli vcelku dobrí a oceňovaní bojovníci. S Avarmi vynikajúco spolupracovali, nechali sa najímať do ich armád, spoločne napríklad obliehali Konštantínopol. O takzvanej holubičej povahe tiež hovorí fakt, že hlavným zdrojom príjmov Slovanov bol podľa všetkého obchod s otrokmi. Upadnutie do otroctva bolo dokonca jedným z trestov, ktoré sa v tej dobe v hradiskách pomerne často udeľovali.

Na čo sa môže divák tešiť? O čo v príbehu pôjde?

Veronika: Hlavná hrdinka je dospievajúce dievča Draha, ktoré postupne spoznáva svoje schopnosti nielen ako bylinkárka, ale aj ako silná žena. Podarí sa jej zachrániť záhadného muža, ktorý si nepamätá nič zo svojho predošlého života, ale Draha v ňom vycíti nezvyčajné poslanie.

Jozef: Súčasne sledujeme príbeh bojovníka Radúza, ktorý sa upne na veštbu, aby splnil sebe a svojej manželke túžbu po dieťati, no začne pod týmto tlakom konať nerozvážne a nebezpečne.

Ako Slovania prijmú medzi seba cudzinca? Odkazujete tým aj na dnešnú dobu?

Veronika: Bez ohľadu na historické obdobie sklon démonizovať nepriateľov do odľudštenej podoby a hádzať na nich vinu za vlastné zlyhania pretrváva v ľuďoch podnes. V súčasnosti už na základe psychologických poznatkov rozumieme tomu, že je za tým mechanizmus projekcie, keď všetky nelichotivé stránky pripisujeme druhým a vlastnej komunite toho tolerujeme omnoho viac. Prispieva to k rozmachu radikalizovaných hnutí a skupín, práve tie si paradoxne dnes najčastejšie privlastňujú národnú rétoriku a odvolávajú sa na slávny odkaz histórie, ktorý má legitimizovať ich uvažovanie a násilné prejavy.

Jozef: Chceli sme sa najmä vyhnúť zjednodušeniam, ktoré by mohli nahrávať rôznym pseudonárodoveckým náladám. Radi by sme týmto seriálom vstúpili do diskusie, kde doteraz mali hlavné slovo „vlastenci“ s postrannými politickými úmyslami a tendenčným výkladom. Je čas začať o histórii rozprávať v jej zložitosti a divákom ukázať, že za to, kým sme, vďačíme predovšetkým intenzívnym kontaktom s inými kultúrami.

Dá sa v našich podmienkach, teda bez „amerického“ rozpočtu, natočiť seriál s veľkou výpravou?

Veronika: Rozpočet bol na pomery doterajšej slovenskej seriálovej produkcie nepomerne štedrejší, ale, pochopiteľne, nedá sa porovnať s tými americkými. V princípe sme vedeli, že nemôžeme pri nadprirodzených prvkoch a bojových scénach dať príliš veľký dôraz na špeciálne efekty, hoci sa v seriáli, samozrejme, čiastočne objavujú. Príbeh je postavený na rozprávkovom vyznení a atmosfére, ktorá urobí mnoho.

Ako pri spoločnej tvorbe navzájom spolupracujete? Kto má na starosti čo? Viete sa vždy zhodnúť?

Veronika: V prvom rade chcem ešte poďakovať našim spoluautorom seriálu Jánovi Luteránovi a Kristíne Lévai, ktorí stáli pri dotváraní námetu a písaní scenárov. Čo sa týka nás dvoch, robili sme už na vyše desiatich projektoch a myslím si, že sme dobre zohratí. Ja mám rada úvodné nahadzovanie nápadov a potrebujem potom vo všetkom hľadať dôsledné logické súvislosti, niekedy som zameraná na nepodstatné detaily a ťažko sa s nimi lúčim, ak treba niečo zjednodušiť. Preto mi veľmi vyhovovalo, že sme mohli napísať podľa seriálu aj knihu, v ktorej sa dalo toho veľa dopovedať a psychologicky ešte viac odkryť postavy. Jozef zase dobre vidí celok a dokáže priniesť zmeny, ktoré posúvajú príbeh.