Herec Martin Vanek: Prvú lásku svojej dcéry niesol ťažko

To nemôžem povedať, pretože to neviem posúdiť alebo porovnať. Mám dve dcéry, je to bežné a beriem to ako úplne normálne. Neviem, či je v tom rozdiel mať chlapca alebo dievčatá. Ale dievčatá sú skoro bezproblémové. Problém majú tie, ktorým doma "striekajúL hormóny po stenách, ako ja hovorím. Vždy po takom výstupe treba všetko poumývať. Pretože puberta už začína a človek sa s tým musí naučiť žiť.

Majú jedenásť a osemnásť. Jedna už je po a druhá tesne pred pubertou. Staršia je extrovertka, tam sme si toho zažili celkom dosť. História sa dúfam nebude opakovať. A navyše, mladšia je introvertka. U nej sa to všetko prejavuje iným spôsobom. Akoby sme pracovali s novým človekom. 

Samozrejme som, ale aj tak, keď je toho veľa, tak človek vybuchne, vypení. Aj sa urazí, aj tresne dvermi, to znamená, že reaguje úplne normálne. 

Hlas sa dvíha úplne bežne, ale capnutie bolo naozaj len capnutie, na to si dávame pozor. Bolo aj po rukách, po zadku, ale hneď potom je to na zamyslenie. Pretože ak to rodič urobí, vlastne je to on, kto nezvládol situáciu. Vždy som si toho plne vedomý. A čudujem sa, že naši rodičia, predchádzajúca generácia to brala normálne, facka išla hore-dole a hocikedy. 

V podstate nie. Od začiatku sa snažíme byť rovnoprávni absolútne vo všetkom. Dopĺňame sa. Mám to z našej rodiny. U nás môj otec varil, piekol, staral sa o nás. Automaticky, bez toho, aby sme sa do toho silili, tak ja žehlím, periem aj upratujem...

Áno. Obaja sme boli v tomto smere rovnako vychvávaní. Doma sme museli robiť všetk. Od štopkania, umývania záchoda, nakupovania, totálne všetko. Ale je zvláštne, že naša generácia chce deťom dopriať presný opak.

So mnou nikto v živote nechodil na všetky krúžky autom a nečakal ma. Kedysi som všade chodil sám, od tretej-štvrtej triedy, autobusom..

Teraz buď nútia alebo sa to nedá inak stihnúť ako autom. Robíme už iné veci pre deti ako kedysi. 

Rodič taxikár. Ale vrátim sa. U nás v rodine všetci robia všetko. Neexistuje ženská robota, mužská robota. Ale samozrejme, nastal u nás čas, kedy manželka rieši všetky tie ženské rozhovory. O frajeroch a tak... Ale je akceptované aj to, že sa to povie otcovi. Čiže to máme doma všetko také otvorené, hlavne, keď staršia už má priateľa. 

Ale nie... Môže ku nám dokonca prísť, radšej to mať takto pod kontrolou. Zatiaľ to funguje dobre a ja slušne zaklopem na dvere...

Prvýkrát som to nezvládol. To bolo veľmi ťažké. Teraz má už osemnásť rokov, no čo ma už do toho, si poviem... Teraz už iba byť veselý, vtipný, občas trápny, aby ma mohla ako keby "sprdnúť" pred priateľom. Nahrávam jej týmto spôsobom. No, čo s tým už urobíme...

Prvýkrát áno. Tá predstava, že ide niekde v trolejbuse a cicmá sa s nejakým cudzím... To bol prvý šok, ale s manželkou sme si to vydiskutovali. 

Na Malej scéne mám nejaké predstavenia. Pripravujem pre Slovenskú filharmóniu koncerty, aj výchovné, aj pre rodiny. A v SND pripravujem dva operné projekty pre deti. 

Áno. Ale ešte mám v televízii s Igorom Adamcom detskú reláciu, ktorá sa opäť vrátila. Aj sledovanosť sa cez deti robí ďaleko ľahšie, intezívnejšie a má lepší dopad. Takže zase sa venujem detskej tvorbe.