Výnimočné dieťa? Čo som komu urobila!

Teraz spätne premýšľam nad tým, prečo som si to bábätkovské obdobie neužila viac. Lenže, ako správna prvorodička, som zo všetkého bola hneď v strese. Niet sa čo čudovať. Keď si z pôrodnice domov prinesiete ten drobulinký batôžtek, prepadne vás toľko protichodných nálad a myšlienok. Zrazu viete, že je všetko len a len na vás. Jeho budúcnosť, jeho výchova, všetko je vo vašich rukách. Strachujete sa a radujete súčasne. Riešite každý „prdík“, každú maličkosť, ktorá by vášmu bábätku mohla stáť v ceste ku šťastiu. Rovnako sa tešíte z každého jeho úspechu. Sú to chvíle radosti a hrdosti. Keď sa prvý raz usmeje, chytí vás za ruku, keď sa rozosmeje na plné hrdlo, pretože už vníma, že mu tá jeho „šibnutá“ mama robí opičky a grimasy. A napokon dlho očakávané momenty, ako prvý krok, prvé slovko...

Moje premilé dieťa bolo od malinkého malička úžasné, krásne, pre mňa samozrejme to najkrajšie. Veľmi často však plakávalo. Nevedeli sme, čím to je. Niektoré detičky boli také spokojné, pekne papali, spinkali. Môj syn nebol z tých detí, ktoré by robilo najmä poslednú zo spomínaných činností. Čo sa týka spánku, prežili sme si svoje. Som na seba dodnes hrdá, že som do jeho desiatich mesiacov dokázala vstať pätnásťkrát za noc, na druhý deň vstať, navariť, ožehliť, ísť na prechádzku, písať články, popri tom si dokonca robiť školu...

Môj syn jednoducho nespával, lebo to pre neho bola strata času. Plakával preto, lebo už mal chuť pritiahnuť si stoličku a vyliezť na štvrtú poličku našej zabudovanej skrine, aby si odtiaľ mohol vytiahnuť ocinkove rukavice na thajský box, alebo sadu šrobovakov. Preto sa zrejme už ako šesťmesačný prvý raz posadil a počas dvoch týždňov sa naučil súčasne liezť po štyroch a stáť. V deviatich mesiacoch už sám chodil, v dvanástich mesiacoch vedel sám vyliezť na dvojmetrovú šmykľavku, keď som si náhodou dve minúty dovolila rozprávať sa s inou mamičkou na ihrisku. Jednoducho zábava.

Naše dieťa je čo sa týka fyzického aj psychického vývoja veľmi popredu. Pediatrička o ňom neustále hovorila už od narodenia, že je výnimočný, inteligentný a že je z tých šikovnejších detičiek. Čo viac môže matku hriať pri srdci ako dieťa, na ktoré môže byť hrdá?

A tu sa to vlastne začína. Hrdosť sa v tomto období začína meniť na taký jemný pocit zahanbenia. Niekedy sa musím priznať, že ide aj o hnusnú a ničím neospravedlniteľnú závisť. Ale iba o takú maličkú. Keď sa moje priateľky prechádzajú so svojimi poslušnými detičkami, ktoré ich držia za ručičku, boja sa od maminky pohnúť na krok, mamičky si veselo diskutujú, delia sa o spoločné témy a problémy. Ja namiesto toho riešim dieťa, ktoré je schopné vyliezť na všetko, čo mu gravitácia dovolí. Spotená lietam a neúnavne ho dávam dole zo všetkého, na čom by sa mohol doraziť. Detičky stavajú na piesočku koláčiky. Nie, on bude tie koláčiky všetkým deťom ničiť. Detičky pekne sedia na hojdačke, pol hodinu ich mamičky hojdajú. Nie, on visí dole hlavou z preliezačky a ja sa ho márne pokúšam zvesiť. Jedinou výhodou tohto telocviku je, že pri ňom nepriberiem. To sa jednoducho asi ani nedá!

Moja mama sa rozhodla, že ma na jedno doobedie odbremení, vzala auto, autosedačku a vybrala sa s malým na nákupy. Ako tak šoféruje, zrazu sa obzrie, a môj syn, ktorý mal vtedy asi rok a pol, sa sám odopol z pásov autosedačky a preliezol za jazdy dopredu na miesto spolujazdca.

A to je len malá časť príbehov o mojom šikovnom synovi, ktorý má zručnosti starších detí, ale nie dosť rozumu na to, aby ich efektívne využíval. Keď som sa svojej doktorke posťažovala, že môj syn sa jednoducho nedokáže zabaviť s normálnymi hračkami tak, ako iné deti, že neustále skáče, pobehuje, lieta, lezie, niečo rozoberá, povedala mi: Viete, takého šikovné deti sú veľmi náročné, jednoducho to musíte vydržať.

Už som sa zmierila s tým, že mám živé dieťa. Je to skutočne niekedy veľmi ťažké a náročné. V takýchto prípadoch však pozriem na svoju susedu, ktorá ma päť detí. A hoci mi nedávno povedala, že to moje je za tých jej päť, viem, že ja to mám v porovnaní s ňou a inými ženami oveľa ľahšie. Nehovoriac o tom, že jej dcérka je aj fyzicky postihnutá. Vždy si na to spomeniem a ďakujem bohu, že mi dal zdravé a krásne dieťa...