Vojna na Blízkom východe očami redaktorky: Ako sa môj výlet zmenil na útek z vojnovej zóny

Dubaj malo byť miesto mojej dovolenky, ale 28. februára sa z minúty na minútu stalo destináciou, na ktorú rozhodne do konca života nezabudnem, nech by sa stalo čokoľvek. Ak totiž len raz zažijete zostreľovanie rakiet nad hlavou, počujete sirény, utekáte sa schovať do podzemia a čelíte na vlastnej koži svojej smrteľnosti, nikdy to už z hlavy nedostanete...

Základné informácie o vojne na Blízkom východe

Blízky východ sa 28. februára zmenil na vojnovú zónu po tom, čo Irán uskutočnil odvetné opatrenia za útoky zo strany Izraelu a Spojených štátov amerických. Za prvých 24 hodín konfliktu identifikovala Protivzdušná obrana Spojených arabských emirátov 165 balistických striel, z ktorých 152 zničili a 13 spadlo do mora, a 541 dronov, pričom sa im podarilo zničiť 506 z nich. Územie Spojených arabských emirátov zasiahlo 35 dronov, čo si vyžiadalo 58 zranených, 3 mŕtvych a materiálne škody.

Dubaj je miesto, ktoré som vždy chcela vidieť a mala som ho vysoko na svojom "must see" zozname. Na zaslúženú dovolenku som sa tak nesmierne tešila. Do Spojených arabských emirátov som priletela vo štvrtok ráno a už vtedy ma znepokojili titulky miestnych novín, ktoré informovali o tom, že Donald Trump plánuje útok na Irán. Keď sa nachádzate od takej krajiny len 'cez more', sú aj príjemnejšie veci, ktoré sa viete dočítať. Snažila som sa tomu ale nevenovať pozornosť a užívať si dovolenku.

Dubaj

Zdroj fotky joj.sk/LF

​Piatkový večer pri Burj Khalife a v Dubai Mall, sobota v štvrti Jumeirah a výhľad na ikonickú "plachetničku" Burj al Arab. Mala som pocit, že žijem svoj sen. Spravodajské informácie ma však znepokojovali, ale stále som si myslela, že sa nič nemôže stať. A potom prišiel iftar.

Dubaj - Lenka Filipová

Zdroj fotky joj.sk/LF

​Aktuálne je v arabských krajinách ramadán, počas ktorého moslimovia celý deň nemôžu jesť, piť či fajčiť. Celodenný pôst sa ukončuje s východom prvej hviezdy a hodovanie s plnými stolmi sa nazýva iftar. Na večeru som šla do arabskej reštaurácie, sedíme, jeme a do toho čudný zvuk. Na oblohe bolo vidieť oranžový pohybujúci sa objekt, ktorý sa zrazu zväčšil. Do toho nepríjemné zadunenie vo výške. To miestny protivzdušný systém odpálil iránsku raketu.

Počas večere sme ich videli niekoľko. Situácia však bola napriek tomu pokojná. Ľudí to vyrušilo, ale žiadna panika sa nekonala. Skrátka si všetci žili svoje životy. Na pár hodín bol pokoj a v Dubaji bolo ticho. Počas ramadánu sa totiž arabské krajiny spomalia, stíšia a snažia sa uctiť si tým proroka Mohameda.

​Pri večernej prechádzke sa zopakovala situácia z večere, ale to už bolo vážnejšie. Z ničoho nič sa rozozvučali sirény, rozvibroval sa mi mobil a na oblohe bolo vidieť odpaľovanie niekoľkých rakiet. Miestni spozorneli, ale nepanikárili. Turisti sa rozbehli do všetkých smerov, niektoré dámy sa zľakli tak, že od paniky pišťali. My sme sa okamžite dvihli a išli sme sa skryť do podzemnej garáže.

Čakali sme tam asi 45 minút a následne sme vyšli von, aby sme sa uistili, či sa ešte pokračuje alebo je už situácia pokojnejšia. Celý čas sme, samozrejme, sledovali miestne i slovenské médiá, aby sme vedeli, čo sa deje.

Počas toho celého som si ale uvedomila jednu dôležitú vec. V garáži sme videli rodinku Ukrajincov. V zásade úplne pokojne sedeli na zemi a čakali. Ľudia, ktorí zo svojej vlasti ušli pred vojnou s vidinou bezpečného života, sa znovu ocitli v situácii, že čelili sirénam a hučaniu rakiet. Myslela som na nich aj vtedy, keď sme sa balili, aby sme sa išli skryť niekam do bezpečia.

​

Dubaj

Zdroj fotky joj.sk/LF

​To sú chvíle, keď si v prvom pláne nebalíte plavky, opätkové topánky, ani šatičky. Ukladáte do kufra najprv to najnutnejšie. Potom zbalíte menej nutné veci. Ak stíhate, pobalíte ďalšie. Celý čas ste obutý a prakticky oblečený - ak by sa rozozvučali sirény a museli by ste utekať. Ak máte dostatok času, pobalíte si väčšinu toho, čo máte, pretože netušíte, či sa na to miesto ešte niekedy vrátite.

Ak niekto kritizuje Ukrajincov za to, že ako utečenci prišli v značkových teniskách a s modernými mobilmi v rukách, asi nikdy takúto situáciu nezažil. Neprajem nikomu, aby niečo podobné okúsil na vlastnej koži, ale možno by sme mohli pred tým, ako niekoho súdime, použiť zdravý rozum a naučiť sa, čo je empatia.