28.05.2026 - 07:00
Autor Janka Kováčová

Jeho životný príbeh vháňa ľuďom slzy do očí: Po smrti manželky sa hokejista Juraj Valach nevzdal a...

S hokejovou horúčkou opäť ožil aj smutný životný príbeh jedného z úspešných slovenských hokejistov. Juraj Valach totiž pred desiatimi rokmi prišiel o manželku, ktorá bola v tom čase tehotná. Hoci športovca mohli okolnosti zložiť, on sa osudu vzoprel a takto bojuje!

37-ročný Juraj Valach na vlastnej koži zažil to, čo si mnohí nedokážu predstaviť. Pred desiatimi rokmi jeho, v tom čase tehotná manželka, skolabovala. Osudným sa jej napokon stalo krvácanie do mozgu. "Ja som mal krásny vzťah, ktorý síce trval krátko, ale táto osoba sa vždy na mňa pozerala s láskavým pohľadom a čas ktorý sme spolu trávili, tak bol využitý naplno a vždy zmysluplne. Nebol to len vzťah, bolo to kamarátstvo plné smiechu doberania sa a keď prišli ťažké chvíle, spolu sme ich prekonali. Okrem tohto všetkého mi žena priviedla na svet dve deti chlapca a dievča, za čo som jej nesmierne vďačný," vyznal sa Juraj na instagrame.

Syn potrebuje neustálu opateru

Už samotný fakt, že hokejista len rok od svadby prišiel o lásku svojho života, bol hrozný. Nebolo to však všetko. Jeho polovička bola vo vysokom štádiu tehotenstva a predčasne priviedla na svet dvojičky... Syn Jerguš napokon prišiel na svet s detskou obrnou a potrebuje neustále opateru. "Jerguško nesedí sám a v podstate nič neurobí sám, takže potrebuje neustálu starostlivosť. Strava a pitný režim tiež iba s asistenciou dospelej osoby. Prebaľovanie, umývanie, obliekanie sú veci, ktoré sa stali našou každodennou rutinou. Keď mám mimo sezónu som otec na plný úväzok a suplujem mamu v niektorých činnostiach a v niektorých ako umývanie vykonávame spoločne," priznal.

Dcéru vyhodili zo škôlky, ale...

Dcéra Amálka má tiež isté zdravotné komplikácie. Navštevovala špeciálnu škôlku, kde sa jej venovali a tak mohla ako prváčka v roku 2024 nastúpiť do normálnej školy. "Amália - dieťa narodené predčasne absolvovala prvé dni života v inkubátore a doslova prvé dni bojovala o to, či vôbec prežije. Amálii bola diagnostikovaná detská mozgová obrna na neurológii v BB. Nakoľko Amálka celkom dobre napredovala neskôr túto diagnózu vylúčili avšak v prvých mesiacoch života absolvovala operáciu očí v Bratislave a tak nejako plávala tým svojím životíkom až nakoniec prišla do škôlky. Klasická škôlka, kde spadala v rámci nášho trvalého bydliska. Amálku vyhodili zo škôlky, lebo vraj si s ňou nevedeli dať rady a že tam nepatrí. Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Avšak si myslím, že ja aj moji rodičia rozmýšľame celkom triezvo a tak sme sa rozhodli Amálku dať do špeciálnej škôlky, kde boli detičky s poruchou zraku a rozprávania, keďže Amália mala problém s rozprávaním. Dodnes patrí vďaka učiteľkám v tomto zariadení, ktoré sa svojim prístupom a ľudskosťou postarali o to, že Amália dnes navštevuje bežnú školu ako aj iné zdravé deti," vyznal sa Juraj.

Krásne vyznanie deťom

Hoci sa s Jurajom život rozhodne nemaznal, na tom, ako žije by nič nemenil. Prečo? Sú to práve deti, ktoré sú pre neho všetkým a ktoré sú pre neho výnimočné každé svojim spôsobom a práve za to je im nesmierne vďačný. Amália má už desať rokov a pre Juraja je naozaj výnimočná. "Vie sa starať o svojho brata tak, ako sa niektorí dospelí nevedia starať ani o svoje vlastné deti. Ďakujem ti Amálka zato, aká si a aj keď si svojská, si moja dcéra a nikdy by som ťa za nič nevymenil," priznáva Juraj. Hoci jeho syn Jeruš nerozpráva naučil ho veľa vecí. "Za prvé, že nič nie je samozrejmé, že nie je samozrejmé byť bez bolesti, nie je samozrejmé, že si ľahnem a ráno sa zobudím po 8 hodinách ako rybička... Naučil ma, že treba byť vďačný. Vďačný aj za maličkosti... že sa ráno zobudím, môžem sa postaviť, prejsť sa a robiť veci, ktoré dokážem urobiť bez toho, aby som musel vykonávať extrémnu námahu. Za druhé ma naučil, že dôležitá je konzistentnosť, vo všetkom... V cvičení, v učení, v dobrom stravovaní v sebadisciplíne a určite aj vo vzťahoch to platí. Lebo keď sa Jerguš narodil, nevedel nič - nevidel, len plakal a nedokázal ani jesť poriadne. Dnes to síce nie je nejaký zázrak, ale vidí, občas niečo povie a hýbe sa síce chaoticky, ale dokáže mi chytiť prst, zovrieť dlaň a držať ma pár minút. Neprišlo to zo dňa na deň, ale konzistentnou prácou, cvičením, rehabilitáciami, skúšaním aj občasným zlyhaním sme sa posunuli vpred i keď centimeter ale posunuli..." dodala Juraj.