Ženy v Tunisku mali slobodu skôr než Európanky: Dnes ich o majetok okráda vlastná rodina!

Tunisko vníma väčšina Slovákov ako cenovo dostupnú a bezpečnú All-Inclusive destináciu so starovekým Kartágom a piesočnatými plážami v Monastire či Džerbe. No pod týmto nablýskaným turistickým povrchom sa skrýva krajina, ktorá je v rámci moslimského sveta absolútnym úkazom, no zároveň zažíva bizarne schizofrenický zápas. Tamojšie ženy totiž za plotom luxusných rezortov narážajú na neviditeľné, stredoveké rodinné peklo, v ktorom ich brat môže obrať o všetko a manžel ich môže beztrestne zbiť, pretože dedinská polícia radšej chráni tradíciu než ústavu.

Ženy v Tunisku: najviac práv v moslimskom svete - ale len na papieri

Tunisko je v otázke ženských práv vo všeobecnosti vyhlasované za najprogresívnejšiu a najliberálnejšiu arabskú krajinu. No realita v roku 2026 ukazuje, že kým ženy v hlavnom meste Tunis žijú plne európskym štýlom, rurálne vnútrozemie stále ovláda tvrdý patriarchát, pričom politická situácia v krajine pod vedením prezidenta Kaisa Saieda dramaticky pritvrdzuje.

Tunisko

Zdroj fotky Pexels

Obľúbená dovolenková destinácia má v súčasnosti približne 12,6 milióna obyvateľov. Ženy tvoria 50,2 % populácie, čo predstavuje zhruba 6,3 milióna žien. Čo sa týka náboženstva, Tunisko je homogénne. Až 99 % obyvateľstva tvoria sunnitskí moslimovia. Zvyšné 1 % tvoria kresťania, animisti a historická, malá židovská komunita na ostrove Džerba. Krajín s takým vysokým, takmer stopercentným podielom moslimov ako v Tunisku je na svete len niekoľko. Podobne sú na tom Mauritánia, Somálsko, Maledivy, Maroko, Jemen či Afganistan.

A tu prichádza zaujímavý zvrat. Hoci Tunisko patrí do rovnakého „klubu“ takmer stopercentných moslimských monolitov, dokázalo pre svoje ženy už v roku 1956 schváliť zákony, o ktorých sa ženám vo zvyšku islamského sveta dodnes ani nesníva...

Tunisko

Zdroj fotky Pexels

Revolučný zákon, ktorý predbehol aj Európu

Ľudia z Európy majú často tendencie pozerať sa na moslimský svet z výšky a výnimkou nie je ani Tunisko. Pravdou však je, že v polovici 20. storočia bola táto krajina v mnohých zákonoch paradoxne modernejšia než západná Európa.

Tunisko po získaní nezávislosti v roku 1956 pod vedením prvého prezidenta Habíb Búrkíba schválilo absolútne revolučný zákon, ktorý sa nazýva Kódex osobného stavu. Ten z tohto štátu urobil najpokrokovejšiu krajinu v regióne, čo v moslimskom svete spôsobilo zemetrasenie. Čo tento Kódex obsahoval? Napríklad, prísne zakázal mnohoženstvo, čím sa Tunisko stalo vôbec prvou arabskou krajinou, ktorá začala polygamiu kriminalizovať. Pre porovnanie, v tom čase bolo mnohoženstvo v drvivej väčšine moslimských štátov absolútnou normou.

Habíb Búrkíba

Zdroj fotky Profimedia

Kódex tiež zaviedol pre tamojšie ženy čistý civilný rozvod na základe vzájomného súhlasu alebo na žiadosť manželky, pričom žena nemusela dokazovať žiadne domáce násilie ani cudzoložstvo. Dovtedy totiž stačilo, aby muž trikrát nahlas povedal „rozvádzam sa s tebou“ (tzv. talák) a žena skončila bez práv na ulici. Revolučný bol aj zákaz nútených sobášov dievčat. To znamená, že Kódex zrušil právo otca vydať dcéru bez jej súhlasu. Svadba sa stala legálnou len vtedy, ak obaja partneri pred úradom vyjadrili slobodný súhlas.

Možno sa pýtate, v čom konkrétne Tunisko predbehlo Európu? Teraz prichádza kultúrna facka. Tuniský Kódex osobného stavu z roku 1956 predbehol mnohé vyspelé európske krajiny v dvoch zásadných veciach: v absolútnom zrovnoprávnení žien pri rozvodoch a v úplnej likvidácii právnej podriadenosti manželovi. V tom istom čase bol v Taliansku, Španielsku či Írsku rozvod úplne nelegálny a zakázaný. Talianky získali právo na rozvod až v roku 1970, Španielky v roku 1981 a Írky dokonca až v roku 1996. Tunisko tak predbehlo katolícku južnú Európu o celé desaťročia. Navyše, ženy v Tunisku získali plné volebné právo rok po prijatí Kódexu – v roku 1957.

Ženy v Tunisku

Zdroj fotky Pexels

Tunisko preskočilo aj svojho kolonizátora

Pri Tuniskom Kódexe osobného stavu ešte chvíľku zostaneme. Úplne zrušil takzvaný inštitút „mužskej poslušnosti“ a staré pravidlo, že muž je „hlavou rodiny“, ktorú musí žena povinne poslúchať. Tuniská žena získala plné právo sama vlastniť majetok, založiť si bankový účet, podnikať a zamestnať sa bez toho, aby k tomu potrebovala písomný súhlas alebo podpis svojho manžela.

Zaujímavou historickou vsuvkou je aj fakt, že Francúzsko, ktoré Tunisko v minulosti kolonizovalo, umožnilo ženám vlastniť majetok a otvoriť si bankový účet bez súhlasu manžela až v roku 1965. Čiže o 9 rokov neskôr. Takže, zatiaľ čo Francúzka v Paríži v roku 1960 ešte stále potrebovala podpis manžela na to, aby si v banke uložila peniaze, moslimská Tunisanka v Severnej Afrike už štyri roky legálne podnikala, vlastnila majetok a mohla sa slobodne rozviesť. Na doplnenie, vo vtedajšom Západnom Nemecku potrebovala vydatá žena súhlas muža na to, aby mohla legálne pracovať, až do roku 1977. Vo Švajčiarsku získali ženy plnú finančnú nezávislosť od manželov až v roku 1985.

Ženy v Tunisku

Zdroj fotky Profimedia

Práva žien v Tunisku sa postupom času zlepšovali. Môžu šoférovať, vlastniť majetok a dokonca od roku 2017 sa moslimská Tunisanka môže legálne vydať za nemoslima, čo je v iných islamských krajinách nemysliteľné. V roku 2017 Tunisko s veľkou slávou schválilo Zákon č. 58 o eliminácii násilia na ženách. Tento zákon bol svetovými organizáciami označený za historický prelom, pretože zrušil legislatívnu dieru. Dovtedy mohol násilník a znásilňovateľ uniknúť trestu, ak sa so svojou obeťou oženil. Zákon taktiež zakázal akékoľvek domáce násilie, sexuálne obťažovanie na verejnosti a ekonomický útlak žien. No ako to už býva, papier znesie všetko...

Ženy v Tunisku

Zdroj fotky Profimedia

Policajti pošlú týranú ženu domov, aby sa s mužom udobrili

Realita mimo luxusných rezortov za zatvorenými dverami tuniských domácností prevažne na vidieku je diametrálne odlišná. Prieskumy tuniských nezávislých organizácií dodnes ukazujú, že takmer 50 % tuniských žien zažilo počas života domáce fyzické alebo psychické násilie. Systém im pritom príliš nepomáha.

Keď zbitá žena príde na policajnú stanicu na vidieku, policajti, často odchovaní na tradičnom patriarcháte, sa jej vysmejú. Odmietnu spísať protokol a pošlú ju domov s vetou: „Je to tvoj manžel, musíš ho poslúchať, choď domov a udobrite sa.“ Štát nevytvoril dostatok bezpečných domovov pre obete, takže ženy nemajú kam pred agresívnymi mužmi utiecť. V rurálnych rodinách je navyše žena stále pod prísnym dohľadom otca a bratov.

Ženy v Tunisku

Zdroj fotky Profimedia

Vojna o dedičstvo alebo keď tradícia porazí ústavu

Teraz prichádza ten najväčší tuniský paradox. Hoci v roku 2018 vtedajší prezident Kaíd Sibsí navrhol historický zákon, ktorý by zrovnoprávnil ženy a mužov v dedení (pozn.red. - podľa tradičného islamského práva šaría totiž dcéra dedí len polovicu toho, čo syn), v parlamente tento zákon kvôli odporu konzervatívcov zlyhal. Každodenná realita miestnych žien je však ešte brutálnejšia.

Hoci zákon garantuje ženám aspoň nejaké dedičské práva, rodiny na vidieku brutálnym psychologickým tlakom nútia dcéry vzdať sa pôdy v prospech synov. Ak žena neposlúchne, je vyvrheľom. Žena je tak donútená podpísať, že sa vzdáva aj tej polovice dedičstva, na ktorú má zo zákona nárok, v prospech svojich bratov. Poviete si, prečo to robia? Nech sa vykašlú na to, že budú vyvrheľom, hlavne, že budú mať majetok. Takto to tam ale nefunguje. Ak by Tunisanka trvala na svojom zákonnom podiele, celá rodina a dedina by ju označili za bezbožnú zradkyňu, ktorá „okradla vlastnú krv“. Mohla by tak stratiť strechu nad hlavou, rodinné zázemie, priateľov a na všetko by ostala sama ako prst. Je jednoduché súdiť niekoho, kým nekráčate v jeho topánkach...

Kais Saied a Emanuel Macron

Zdroj fotky Profimedia

Politické uťahovanie skrutiek v roku 2026

Politická situácia je v roku 2026 zložitá v mnohých krajinách a rovnako je to aj v Tunisku, v ktorom prebieha kríza. Prezident Kais Saied v uplynulých rokoch zlikvidoval nezávislé súdnictvo a obmedzil právomoci parlamentu. V krajine tiež dochádza k tichému poľovníckemu honu na slobodné hlasy. Režim zatýka opozičných lídrov, nezávislých novinárov a občianske aktivistky, ktoré bojujú za ľudské práva a rovnosť, pričom ich obviňuje zo „sprisahania proti bezpečnosti štátu“.

Ženské organizácie v Tunisku dnes otvorene bijú na poplach, pretože sa boja, že pod vplyvom silnejúceho politického autoritárstva a hospodárskej krízy štát začne ich ťažko vybojované práva z roka 1956 postupne osekávať a vracať krajinu do konzervatívneho stredoveku. Tunisko je krajinou, v ktorej sa moslimské ženy vzbúrili proti tradíciám najskôr z celého arabského sveta, no dodnes za to v súkromí platia krutú daň.

Ženy v Tunisku

Zdroj fotky Profimedia