Rodina nie je o krvi. Rodina je o tom, kto pri tebe zostane, keď sa bojíš zaspať

Čo robí rodinu rodinou? Spoločné priezvisko alebo pocit bezpečia? Autor pripravovanej knihy Nie moje, ale naše prináša autentický pohľad na detstvo medzi deťmi z detského domova a hľadá odpoveď na otázku, čo znamená niekam patriť. Prostredníctvom osobných spomienok ukazuje, že niekedy sa najpevnejšie rodinné putá nerodia z krvi, ale z prijatia, blízkosti a každodennej prítomnosti.

V spoločnosti často hovoríme o rodine ako o niečom samozrejmom. Predstavujeme si ľudí, ktorí spolu zdieľajú priezvisko, spoločné fotografie alebo genetickú podobnosť. Málokedy sa však zamýšľame nad tým, či práve tieto veci robia rodinu rodinou.

Autor pripravovanej knihy Nie moje, ale naše Miroslav Ištván Štefančík vyrastal v prostredí, ktoré mu na túto otázku dalo úplne inú odpoveď. Počas jeho detstva totiž ich rodinou prešlo šestnásť detí z detského domova a náročných životných situácií. „Ako dieťa som si myslel, že rodina je jednoducho niečo, do čoho sa narodíte. Až neskôr som pochopil, že oveľa dôležitejšie než spoločná krv je pocit, že niekam patríte,“ hovorí Miroslav. Práve táto skúsenosť sa stala základom jeho pripravovanej knihy, ktorá vznikla ako osobná výpoveď o detstve prežitom medzi deťmi, ktoré často nikdy nezažili stabilný domov.

Miroslav Ištván Štefančík

Zdroj fotky archív

​

Keď sa o rodičov delíte s niekým ďalším

Prvé deti prišli do ich rodiny v roku 2009. Miroslav mal v tom čase osem rokov a celú situáciu vnímal očami dieťaťa. „Pamätám si, že som sa tešil. Mal som pocit, že budeme mať nového brata a sestru. Vôbec som netušil, aké náročné príbehy si so sebou prinášajú a ako veľmi ovplyvnia náš každodenný život.“ S príchodom ďalších detí sa začal meniť aj chod domácnosti. Rodina sa rozrastala, pribúdali nové osobnosti, nové pravidlá, ale aj nové výzvy. Miroslav otvorene priznáva, že pomoc druhým nebola vždy len krásna a jednoduchá.

„Boli momenty, keď som cítil žiarlivosť. Musel som sa deliť o rodičov, o ich čas, o pozornosť. Ako dieťa som niekedy nerozumel, prečo sa musím vzdať niečoho, čo bolo dovtedy len naše.“ Práve táto úprimnosť odlišuje jeho príbeh od mnohých idealizovaných rozprávaní o pomoci druhým. Kniha ukazuje aj emócie vlastných detí, ktoré sa učia prijímať nových členov rodiny a nachádzať si svoje miesto v meniacom sa prostredí.

Miroslav Ištván Štefančík

Zdroj fotky archív

​

Nie všetky deti mali rovnaký štart

Počas rokov sa v ich dome vystriedali deti s rôznymi osudmi. Niektoré u nich zostali krátko, iné celé roky. Každé si však nieslo vlastnú skúsenosť, ktorú si ostatní len ťažko vedeli predstaviť. „Pamätám si deti, ktoré sa báli obyčajného objatia. Deti, ktoré neverili dospelým. Deti, ktoré si nevedeli predstaviť, že ich niekto môže mať rád bez toho, aby za to niečo očakával.“ Práve tieto skúsenosti Miroslava naučili pozerať sa na ľudí inak.

Dnes hovorí, že deti z prostredia centra pre deti a rodiny mu dali jednu z najdôležitejších životných lekcií – schopnosť vidieť za správaním človeka jeho príbeh. „Ako dieťa som videl len to, že sa niekto hnevá alebo robí problémy. Dnes viem, že za tým často bola bolesť, ktorú si niesli od detstva.“

Rodina ako pocit bezpečia

Jednou z hlavných tém knihy je otázka, čo vlastne znamená domov. Pre mnohých ľudí je domov miesto. Pre Miroslava sa však stal predovšetkým pocitom. Pocitom, že sa má kam vrátiť. Že existuje niekto, kto ho prijme aj vtedy, keď sa mu nedarí. Že niekto zostane, aj keď nie je všetko ideálne. „Postupne som pochopil, že rodina nie je o tom, kto s tebou zdieľa krv. Rodina je o tom, kto pri tebe zostane, keď sa bojíš zaspať. Kto ti vytvorí bezpečný priestor a dá ti pocit, že niekam patríš.“ Práve táto myšlienka sa napokon stala jedným z hlavných posolstiev celej knihy.

Miroslav Ištván Štefančík

Zdroj fotky archív

Príbeh, ktorý chce otvárať diskusiu

Kniha Nie moje, ale naše nie je len autobiografickým rozprávaním o jednom detstve. Je aj pozvaním zamyslieť sa nad tým, čo pre nás znamená rodina, prijatie a spolupatričnosť. Miroslav verí, že práve v dnešnej dobe sú tieto témy aktuálnejšie než kedykoľvek predtým.

„Ak by si čitateľ z knihy odniesol jedinú myšlienku, bol by som rád, keby to bolo uvedomenie, že človek nemusí zdieľať s niekým krv, aby mu dokázal zmeniť život. Niekedy stačí byť pri ňom. Počúvať ho. Vytvoriť mu miesto a podmienky, kde môže byť sám sebou a napredovať.“ Kniha Nie moje, ale naše vyjde v lete 2026 a prinesie autentický príbeh o rodine, ktorá sa rozhodla otvoriť svoje dvere tým, ktorí ich najviac potrebovali. Nie je to príbeh o dokonalosti. Je to príbeh o prijatí, ktoré dokáže meniť životy.