Dokumentaristka a filmárka Veronika Homolová Tóthová o krutom paradoxe: Najmilší ľudia sú tí, čo mali najťažší život!

Dokumentaristka Veronika Homolová Tóthová sa pri nakrúcaní príbehov ľudí, ktorí prežili najťažšie obdobia našich dejín, stretla s pozoruhodným paradoxom. Napriek tomu, čo zažili, dokázali odpustiť, veriť v dobro a žiť ďalej.

Veronika Homolová Tóthová: Ako sa dá veriť v dobro, keď ste zažili peklo?

Ako môže človek, ktorý zažil to najhoršie peklo, ešte veriť v dobro? Práve táto otázka sa vynára pri príbehoch ľudí, ktorí prežili vojnu, koncentračné tábory či v dôsledku toho prišli o svojich najbližších. Dokumentaristka, novinárka, spisovateľka a filmárka Veronika Homolová Tóthová sa s ich osudmi stretáva dlhé roky a všimla si niečo, čo môže pôsobiť až ako paradox. Ľudia, ktorí si prešli tým najťažším, čo si vieme predstaviť, totiž podľa nej často pôsobia ako mimoriadne láskaví a prívetiví ľudia. Práve ich príbehy pritom stoja aj za jej najnovším filmom Chlapec z povstania: Medzi hudbou a vojnou, ktorý rozpráva príbeh Vladimíra Strmeňa.

„S každým z mojich respondentov sme nakrúcali práve kvôli tomu, že v tom jeho živote sa odohralo niečo, čo definovalo nielen jeho, ale celú tú éru, v ktorej sme žili a z ktorej potom vyrastáme. A sú to veľmi láskaví, veľmi prívetiví ľudia, ktorí dokázali odpustiť,“ povedala pre joj.sk.

Veronika Homolová Tóthová

Zdroj fotky TV JOJ

Odpustiť neznamená zabudnúť

Pri slove odpustenie sa môže prirodzene vynoriť otázka, ako môže niekto odpustiť takú krutosť, akou boli napríklad koncentračné tábory alebo zavraždenie rodiny. Podľa dokumentaristky však odpustenie v týchto príbehoch neznamená, že človek zľahčuje alebo vymaže to, čo sa stalo. „Odpustenie možno znie ako také klišé, alebo si niekto povie: Ako už môžete odpustiť niečo také hrozné, ako boli napríklad koncentračné tábory, alebo ako bola poprava rodiny za to, že ste niekomu pomáhali? To nejde o to, že ste odpustili to konkrétne zlo,“ vysvetľuje.

Ide podľa nej o niečo úplne iné. O rozhodnutie, že človek nedovolí minulosti, aby mu vzala celý zvyšok života. „Ak si chcú vybudovať aspoň trocha šťastný, príjemný život, ak chcú v láske vychovať svoje deti, tak musia odpustiť kvôli sebe, nie kvôli tým, ktorí to spáchali.“ To však neznamená, že by títo ľudia na svoju minulosť zabudli. Tieto spomienky zostávajú v človeku celý život. „Nikdy na to nezabudnú a nikdy im to neodpustili spôsobom, ako keby na tom nezáležalo. To odpustenie je vlastne schopnosť pohnúť sa ďalej a žiť a veriť v dobro. Napriek tomu, že ste videli to najhoršie zlo, ktoré v ľuďoch je,“ hovorí Homolová Tóthová.

Toto je možno na ich príbehoch najpozoruhodnejšie. To, čo sa im stalo, neurčuje to, kým sa stali. „Určite všetci moji respondenti by povedali, že by radšej nezažili to, čo museli zažiť. Ale zároveň, keď už to zažili, takmer všetci s tým dokázali naložiť spôsobom, ktorý vlastne nedefinoval ten ich ďalší život.“

Osvienčim

Zdroj fotky Pexels

Prečo o tom celé desaťročia mlčali? Nechceli, aby ich minulosť definovala

S traumou sa však mnohí preživší vyrovnávali aj tak, že o nej jednoducho nehovorili. Pre ľudí zvonka to môže byť nepochopiteľné. Prečo rodičia nepovedali svojim deťom, čo prežili? Prečo sa o najťažších chvíľach v mnohých rodinách mlčalo? Dokumentaristka vysvetľuje, že za tým bolo viacero dôvodov. Nechceli, aby ich minulosť definovala, a zároveň bolo po vojne mimoriadne ťažké hovoriť o tom, čo sa stalo.

„Ten najväčší problém bola tá potupa, to ponižovanie. To, čo vlastne vyplývalo z tej vety: Vy už nie ste človek. Že ste boli len číslo a boli ste odpad, na ktorom nezáležalo,“ hovorí. Poníženie a strata ľudskej dôstojnosti boli podľa nej často ešte hlbšou ranou než samotné fyzické utrpenie. „A oni toto naozaj nechceli ako keby niesť so sebou. Zároveň to so sebou samozrejme celý život nesiete,“ dodáva.

Osvienčim

Zdroj fotky Pexels

A v tom spočíva ďalší paradox. Človek môže celý život niesť v sebe niečo, o čom nechce hovoriť. Zároveň však potrebuje nájsť spôsob, ako sa s tým vyrovnať tak, aby mu trauma nezobrala schopnosť žiť. „Je to veľmi náročné sa s tým vysporiadať tak, aby ste neuzavreli v sebe tú kapitolu, že o nej už nikdy viac nebudete rozprávať, ale zároveň, aby vás to nedefinovalo,“ uzavrela dokumentaristka.

Vladimír Strmeň

Zdroj fotky reprofoto

Chlapec z povstania: Príbeh partizána Vladimíra Strmeňa

Aj o tom je príbeh Vladimíra Strmeňa. Chlapec, ktorý ako sedemročný skončil v sirotinci, sa neskôr ocitol uprostred Slovenského národného povstania. V šestnástich rokoch dostal namiesto hudobného nástroja pušku, prežil vojnové hrôzy aj stratu domova. Po vojne sa však opäť vrátil k hudbe. Desaťročia neskôr je pre mnohých ľudí symbolom človeka, ktorý napriek tomu, čo zažil, nestratil schopnosť byť láskavý, usmievať sa a veriť v dobro. Film Chlapec z povstania: Medzi hudbou a vojnou tak nie je iba príbehom o jednom vojakovi či o Slovenskom národnom povstaní. Je aj pripomienkou, že minulosť môže byť súčasťou nášho príbehu, no nemusí rozhodnúť o tom, aký bude jeho zvyšok.

Sledujte film Chlapec z Povstania: Medzi hudbou a vojnou už 30. augusta o 17:00 na JOJ Svet alebo od 29. augusta aj na JOJ play!