- 21.11.2026 - 08:31
- Autor Lenka Filipová
Nútené rodiť, no bez práva prežiť: Zákony v mnohých krajinách chránia otcov, ktorí zabijú vlastné dcéry!
Šestnásťročná Sogand Sayadi z Iránu mala zomrieť rukou svojho vlastného otca, ktorý ju najprv v škole zbil pred očami spolužiakov a potom ju mal vyhodiť z piateho poschodia rezidenčnej budovy. Na pohrebe sa nad jej telom modlil. Za úkladnú vraždu mu ale nič vážne nehrozí. Zákony v Iráne, ale aj v mnohých ďalších krajinách dávajú mužom za vraždu z cti absurdne nízke tresty. Dokedy bude svet tolerovať lynčovanie žien a ich postupné vymazávanie z mapy?
Zákony, z ktorých mrazí: Otec vezme dieťaťu život, štát mu dá výnimku
Predstavte si ten najdesivejší obraz, aký dokáže ľudská myseľ spracovať. Šestnásťročné dievča leží bez známok života na zemi. Nad jej telom stojí muž, ktorý ju o ten život pripravil, a s pokojnou tvárou sa modlí za jej dušu. Tým mužom ale nie je žiaden cudzí agresor z ulice, ale jej vlastný otec. Prípad mladej Iránky Sogand Sayadi, ktorý v poslednom období otriasol sociálnymi sieťami a ľudskoprávnymi organizáciami, nie je „len“ tragickým zlyhaním jedného fanatického jednotlivca. Je to krutý dôkaz toho, ako vyzerá realita v krajine, kde trestný zákonník poskytuje otcom-vrahom ochrannú ruku. A Irán zďaleka nie je jedinou krajinou, ktorá nad vraždami žien zatvára oči...
Sogand Sayadi
Zdroj fotky archív: Sogand Sayadi
Matka musí rodiť, otec môže vziať život
Na celom prípade najviac zaráža obludný rozpor, ktorý sa v iránskom systéme odohráva od prvej sekundy vzniku ľudského života. Žena v Iráne nemá slobodu rozhodovať ani o vlastnom tele a tehotenstve. Štát ju pod hrozbou tvrdých postihov núti dieťa donosiť v mene ochrany života. Deväť mesiacov ho nosí pod srdcom, v bolestiach ho porodí, vychováva ho, chráni a bezhranične miluje.
A potom môže prísť jeho vlastný otec, v jedinom okamihu mu vziať život a ten istý štát, ktorý tak vehementne bránil nenarodený plod, mu poskytne zákonnú výnimku. Podľa islamských zákonov platných v Iráne, konkrétne podľa článku 301 iránskeho trestného zákonníka, otcovi, ktorý zavraždí vlastné dieťa, nehrozí trest smrti formou odplaty (qisas), pretože otec je v očiach práva vnímaný ako „vlastník krvi“ (wali al-dam). Môže síce dostať trest odňatia slobody, no zákon k nemu pristupuje úplne inak než k ostatným páchateľom úmyselnej vraždy.
Žiaľ, prípad Sogand nie je ojedinelým excesom. Za posledné roky svet obleteli správy o viacerých mladých Iránkach, ktoré prišli o život rukou vlastného otca, brata, manžela či iného mužského rodinné príslušníka (ako napríklad 14-ročná Romina Ashrafi či 17-ročná Mona Heydari). Podľa analýz iránskych sociológov a denníka Shargh dôjde v Iráne ročne k 375 až 450 vraždám z takzvanej „cti“, čo predstavuje približne pätinu všetkých vrážd v krajine. Priemerný trest pre otca za popravu vlastnej dcéry sa tam pritom pohybuje len na úrovni 3 až 10 rokov.
Vraždy žien
Zdroj fotky Profimedia
Nie je to len Irán: Štátom posvätené vraždy naprieč regiónom
Bolo by obrovskou chybou myslieť si, že tento zvrátený právny paradox platí len v Iráne. Trestné zákonníky viacerých štátov Blízkeho východu, severnej Afriky a južnej Ázie obsahujú paragrafy, ktoré znižujú tresty mužom za vraždy z takzvanej „rodinnej cti“ alebo „vášne“.
Kuvajt, Irak, Jemen, Egypt, Omán, Katar, Bahrajn, Pakistan, India...Všetky tieto krajiny majú v zákonníkoch zakotvené poľahčujúce okolnosti pre mužov, ktorí zabijú ženu z rodiny v návale hnevu pri prichytení pri nevere. Tresty sa pohybujú len v rozmedzí niekoľkých mesiacov až troch rokov. Ak by však presne to isté urobila manželka nevernému mužovi, hrozí jej doživotie alebo poprava.
Islamské právo šaría
Zdroj fotky Pexels
Kto je tu skutočný "barbar"?
Ak by sme v súvislosti so spomínanými zákonmi chceli moralizovať o „barbarskej“ islamskej kultúre, dajme si historickú odbočku. V tomto kontexte totiž vychádza na povrch jeden z najväčších historických omylov a paradoxov moderného sveta. Islamské právo šaría nepoznalo pojem „vražda z vášne“ ani „zločin z cti“, za ktorý by muž vyviazol so smiešnym ročným trestom.
V tradičnej šaríi bola úkladná vražda bez ohľadu na to, či išlo o muža alebo ženu, jedným z najťažších zločinov. Aby mohol byť niekto za cudzoložstvo odsúdený, vyžadovalo sa prísne súdne konanie a svedectvo priamych očitých svedkov samotného aktu, čo bolo v praxi takmer nemožné dokázať. Ak by manžel alebo otec vzal spravodlivosť do vlastných rúk a ženu zabil sám bez súdu, v klasickom islamskom práve sa to považovalo za nelegitímnu vraždu, za ktorú mu hrozila odplata.
Keď sa ale v 19. storočí začala rozpadať Osmanská ríša a región Perzského zálivu a severnej Afriky ovládli Európania (najmä Francúzi a Briti), tradičné náboženské súdy sa začali nahrádzať modernými európskymi trestnými zákonníkmi. V krajinách, ktoré boli kolonizované Francúzskom, sa udomácnil Napoleonov trestný zákonník z roku 1810 (Code pénal de 1810), konkrétne jeho neslávne známy článok 324. Ten dával manželovi právo zabiť nevernú ženu v návale hnevu s minimálnym trestom.
Napoleon Bonaparte
Zdroj fotky Profimedia
Šlo totiž o „ospravedlniteľný“ čin (meurtre excusable). Namiesto popravy pod gilotínou alebo doživotných nútených prác hrozil manželovi len krátky trest odňatia slobody v trvaní 1 až 5 rokov (a v praxi súdy často udeľovali ešte nižšie tresty). Tento zákon mal ale dvojaký meter, pretože chránil výlučne muža. Ak by manželka prichytila pri nevere svojho muža a zabila ho, článok 324 sa na ňu nevzťahoval a hrozil jej trest smrti.
V oblastiach pod britským vplyvom (napríklad India, Pakistan, ale aj krajiny Perzského zálivu ako Kuvajt či Katar, kde sa uplatňoval indicko-britský vzor) sa zasa prebrala anglická doktrína „náhlej a vážnej provokácie“ (grave and sudden provocation). Podľa nej ak muž stratil sebaovládanie pre „nevhodné správanie“ svojej ženy či dcéry, vražda sa zmenila na neúmyselné zabitie s minimálnym trestom.
Bývalé kolónie a krajiny Perzského zálivu si však tento európsky koloniálny „dovoz“ ponechali, spojili ho s miestnym patriarchátom a islamským právom a v mnohých z nich (ako sme spomínali pri Iraku, Kuvajte či Egypte) žije v takmer nezmenenej podobe dodnes. Takže, ak tieto krajiny obhajujú nízke tresty za vraždy zo cti alebo vášne ako „ochranu svojich posvätných tradícií a náboženstva“, v skutočnosti len bránia starý francúzsky zákonník z 19. storočia, ktorého sa samotní Francúzi už pred polstoročím so znechutením zbavili.
Ak teda ukazujeme prstom na Perzský záliv a severnú Afriku a označujeme tamojšie spoločnosti za „stredovekých barbarov“, pohodlne len zabúdame, že legislatívne predlohy, ktoré mužom umožňujú beztrestne zabíjať ženy v návale hnevu, boli napísané v Paríži a v Londýne.
Islamské právo šaría
Zdroj fotky Pexels
Iránsky režim povýšil otca na boha
Spomínané fakty však neplatia na Irán. Ten nebol francúzskou ani britskou kolóniou a jeho dnešný trestný zákonník, ktorý bol prijatý po islamskej revolúcii v roku 1979, vychádza z tvrdého, doslovného výkladu šiitského islamského práva fiqh. V Iráne otca chráni priamo teokratický zákon, konkrétne článok 301 Islamského trestného zákonníka. Ten definuje otca (a starého otca z otcovej strany) ako „vlastníka krvi“ (wali al-dam). Z pohľadu iránskeho práva otec dal dieťaťu život, a preto nad ním nemá visieť hrozba trestu smrti formou odplaty (qisas), ak toto dieťa zabije. V Iráne ide teda o čistý nábožensko-patriarchálny fundamentalizmus súčasného režimu. V Iráne zabíja dcéry tvrdý klerikálny režim, ktorý povýšil otca na boha rozhodujúceho o živote a smrti dieťaťa
Tragédia mladej Sogand však, žiaľ, nie je uzavretou kapitolou. Z Iránu takmer každý týždeň prichádzajú od exilových ľudskoprávnych aktivistov správy o ďalších mladých dievčatách a ženách, ktoré prišli o život rukou vlastných otcov, bratov či manželov. V krajine, kde štát drží nad vrahmi z radov príbuzných ochrannú ruku, sa tieto tragédie zlievajú do nekonečnej, tichej a tragickej štatistiky.
Iránska vlajka
Zdroj fotky Pexels
Tisíce mŕtvych dcér zamaskovaných ako „nehody“
Koľko žien a dievčat ročne takto zomrie bez toho, aby bol ich vrah spravodlivo potrestaný? Presné číslo svet nepozná a práve v tom spočíva najväčšia hrôza tohto fenoménu. Mnohé z týchto popráv sa totiž v konzervatívnych komunitách vôbec nenahlásia. Štáty a rodiny ich radšej zapíšu ako „samovraždy“, „zmiznutia“ alebo „nehody v domácnosti“, napríklad pri výbuchu plynového variča v kuchyni.
Populačný fond OSN (UNFPA) pracuje s oficiálnym odhadom, že v mene takzvanej rodinnej cti je vo svete každý rok zavraždených najmenej 5 000 žien a dievčat. Terénne ľudskoprávne organizácie však otvorene varujú, že ide len o špičku ľadovca a skutočný počet obetí dosahuje najmenej 20 000 ročne. Podľa najnovších globálnych dát Úradu OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC) a agentúry UN Women navyše každých desať minút zomrie na svete jedna žena rukou vlastného partnera alebo člena rodiny – teda niekoho, komu mala najviac dôverovať.
Pokiaľ budú trestné zákonníky v 21. storočí rozlišovať medzi tým, či dieťa zabil cudzí človek alebo jeho vlastný otec, a pokiaľ bude mužská „česť“ nadradená právu ženy dýchať, spravodlivosť zostane len prázdnym slovom na papieri.
- 21.11.2026 - 08:31
- Autor Lenka Filipová
- Tagy: Ženy vo svete