Bola som v kine na Diabol nosí Pradu 2: Prečo je trendy byť ambiciózny, ale nie až príliš!

Moji milí, opäť sa k vám prihovára Miša Richterová aj so svojím svetom kozmických galíb. Piatkový sviatok-nesviatok som využila na to, že som KONEČNE šla do kina na film Diabol nosí Pradu 2. A, keď som ho tak sledovala, uvedomila som si jedno. Ambícia je ako ten najdrahší návrhársky kúsok. Obdivuhodný, ale nie vždy pohodlný...

Moje postrehy z kina, v ktorom sa stretla móda s realitou

Ach, Košice. Moje milované Košice. Vždy, keď sa snažím zapadnúť do miestneho rytmu, vesmír má pre mňa pripravenú nejakú malú kozmickú galibu. A teraz si to predstavte. Rozhodla som sa využiť piatkový sviatok-nesviatok na to, že si vyrazím do kina na Diabol nosí Pradu 2. Áno, ten dlho očakávaný film, v ktorom sa Miranda Priestly opäť vráti na scénu. A ja som, samozrejme, musela ísť. Však Miša, to je synonymum pre profesionálny look, prehľad a (občasný) chaos, ktorý s tým všetkým prichádza.

Miša v Košiciach

Zdroj fotky TV JOJ

​

Pred kinom: "Outfit check" a prekvapenie

Dobre, poďme na to pekne od začiatku. Vedela som, že idem na film o móde, takže bolo jasné, že musím vyzerať, že viem, čo je trench coat a, že leopardí vzor už dávno nie je out. Vytiahla som môj obľúbený kostým, pridala statement náušnice a cítila som sa… jednoducho "kamera-ready". Profík. Zvyknutá rozprávať pre publikum. Sebavedomá. A potom som si spomenula, že Košice sú predsa len… Košice. A ja som tu doma.

Tak som si na poslednú chvíľu, lebo som chcela zapadnúť, hodila na seba moju novú šiltovku s nápisom KOŠICE. Áno, viem, čo by mi na to povedala Miranda, ale bolo to roztomilé! A v tom momente sa stalo to "Miša bum". Ako som prechádzala cez dvere bytu, zasekla som si tú šiltovku o zárubňu. Nejakým zázrakom sa mi podarilo nezhodiť kvetináč, ale šiltovka letela do chodby a ja som skoro stratila rovnováhu na mojich lodičkách. Chvíľu ticho. Potom panika. Stihnem to? Stihnem! Sebairónia? Áno, aj toto sa mi stalo. Zasa.

Diabol nosí Pradu 2

Zdroj fotky Diabol nosí Pradu 2

V kinosále: Módna dráma a moje zamyslenia

Po tej mikro-katastrofe som konečne dorazila do kina a usadila som sa v kinosále. Popravde, neviem, či som sa tešila viac na Mirandu, Andreu alebo na to, že mi už konečne nikto nevolá. Hneď na úvod, povedzme si úprimne, bolo jasné, že Diabol nosí Pradu 2 je presne to, čo sme potrebovali. Návrat do sveta haute couture, ostrých slov a ešte ostrejších podpätkov.

Musím priznať, že som počas filmu (predstavte si, ako sedím v kine a robím si poznámky do mobilu – len si to predstavte!) mala pocit, že pozerám na taký… plot twist v mojom vlastnom živote. V skratke, film opäť dokonale vystihol ten tlak, ktorý cítime, keď sa snažíme byť úspešní, dokonca perfektní. Andrea sa snažila nájsť samú seba medzi magazínmi a svojimi snami. Miranda? Tá si svoj svet definovala tak, že ho ovláda.

A ja? Ja sa snažím nájsť tú rovnováhu medzi mojím "TV-vibe" imidžom, mojou prácou, ktorú milujem, a tým, že som… no, som Miška. Žena, ktorá občas zakopne, stratí šiltovku, ale vždy sa z toho elegantne vyhrabe. Východniarsky? Niekedy mám pocit, že mi aj vesmír hovorí: "Ta, Miša, trošku pomaly, dzifče.“

Miša v Košiciach

Zdroj fotky TV JOJ

Čo si z toho zobrať? Pointa je…

Jedna vec ma na filme naozaj zaujala. Je to o tom, akú cenu sme ochotní zaplatiť za úspech a uznanie. Miranda je ikonická, ale je aj osamelá? Andrea bola na vrchole, no bolo to jej skutočné šťastie? Film nám ukázal, že ambícia je ako ten najdrahší návrhársky kúsok – obdivuhodný, ale nie vždy pohodlný.

Počas jednej scény, kde Miranda vyriekne nejakú tú jej typickú one-liner hlášku (tie jej sú vždy ostré ako žiletka!), som si spomenula na moment, keď som sa sama snažila zorganizovať jedno dosť náročné podujatie v Košiciach. Všetko sa sypalo, technika nešla, ľudia meškali. A ja som tam stála, s úsmevom na tvári, zatiaľ čo vo vnútri som počítala do sto, aby som nevybuchla. A to je presne tá Miša – navonok pokoj, vnútri mikro-panika.

Miša v Košiciach

Zdroj fotky TV JOJ

A čo ďalej?

Pointa je, milí moji, že aj keď Diabol nosí Pradu 2 priniesol novú dávku šiku a drámy, pripomenul mi jedno. Že je dôležité mať svoje ciele, ísť za nimi, ale nezabudnúť pri tom na to, kto ste. A ak sa vám pritom podarí aj zakopnúť o vlastnú nohu alebo si zaseknúť šiltovku do zárubne, tak sa jednoducho zasmejte. To je život. A možno práve to je tá pravá elegancia.
Aspoň ja si to tak reframe-ujem.

Vaša Miša