Ženy v Libanone: Rodia pri paľbe rakiet a znášajú n*silie, aby mohli objímať svoje dieťa!

Libanon je krajina, ktorá sa do nášho povedomia intenzívne dostala najmä pre aktuálne končiacu vojnu na Blízkom východe. Dovtedy to bol pre mnohých len „malý štátik“ známy z dejepisu. Pravdou však je, že na území tohto štátu, ktoré tvorí len približne pätinu rozlohy Slovenska, sa nachádza až 18 rôznych náboženstiev. Každé má svoje pravidlá, svoje zákony a od toho sa odvíjajú aj práva tamojších žien. Libanonské ženy sa teda ocitli v pasci náboženského labyrintu, z ktorého by sa dostali len vtedy, keby mali Ariadninu niť...

Libanon: Keď sa milióny ľudí tlačia na území veľkom ako Banskobystrický kraj

Libanon je malá krajina na Blízkom východe s rozlohou vyše 10 tisíc km², čo je len pätinová rozloha Slovenska (okolo 49 tisíc km²). Prejsť tento štát zo severu na juh trvá autom zhruba tri hodiny. Hlavné mesto Bejrút je veľké asi ako Martin či Prievidza. Prečo sú tieto údaje dôležité? Lebo na tejto miniatúrnej rozlohe sa podľa demografických údajov z júna 2026 tlačí približne 5,9 milióna obyvateľov. K oficiálnemu číslu obyvateľov treba pripočítať viac ako 1,5 milióna sýrskych a palestínskych utečencov, ktorých krajina dlhodobo hostí, čo z Libanonu robí jeden z najhustejšie obývaných štátov sveta.

Libanon - Bejrút

Zdroj fotky Profimedia

To by teoreticky nemusel byť až taký problém. V praxi to však vyzerá inak. Libanon nemá jedno oficiálne náboženstvo. Má ale oficiálne uznaných 18 náboženských komunít, ktoré spadajú pod tri hlavné svetové náboženstvá – islam, kresťanstvo a judaizmus. Za islam sú to sunniti, šiiti, alaviti, ismailiti a špecifické náboženstvo drúzi.

Kresťanská komunita má 12 rôznych cirkví: maronitská katolícka cirkev, gréckopravoslávna cirkev, melkitská gréckokatolícka cirkev, arménska apoštolská cirkev, arménska katolícka cirkev, rímskokatolícka cirkev, sýrska katolícka cirkev, sýrska pravoslávna cirkev, asýrska cirkev Východu, chaldejská katolícka cirkev, koptská pravoslávna cirkev a evanjelická protestantská cirkev. Väčšina ľudí pravdepodobne ani len netuší, že kresťanstvo má toľko rôznych vetiev. V Libanone žije aj židovská komunita, ktorá je ale v dôsledku vojen a historických migrácií zastúpená skôr len symbolicky.

Libanon - Bejrút

Zdroj fotky Profimedia

A teraz si to predstavte. Každé náboženstvo má svoje hodnoty, svoje priority, svoje kódexy viery či predstavy o živote. Osemnásť odlišných skupín, ktoré sú reprezentované miliónmi ľudí a riadi ich 15 samostatných súdnych systémov, sa tlačí na území veľkom ako Banskobystrický kraj. Šialené, však?

Ako vedľa seba dokáže fungovať 18 náboženstiev?

Aby tieto náboženské skupiny dokázali fungovať bok po boku bez nepokojov a rozpútania vojny, vyvinuli systém, podľa ktorého je štátna moc rozdelená podľa náboženského kľúča. To znamená, že prezident krajiny musí byť vždy maronitský kresťan, premiér (predseda vlády) musí byť sunnitský moslim a predseda parlamentu musí byť šiitský moslim. Miesta v parlamente sú striktne rozdelené na polovicu pre kresťanov a polovicu pre moslimov.

Tento systém bol zakotvený v Národnom pakte z roku 1943 a neskôr upravený taífskou dohodou z roku 1989 s cieľom zabezpečiť spravodlivé zastúpenie rôznych náboženských skupín a predísť sektárskym konfliktom. Hoci tento spôsob rozdelenia moci môže z politického hľadiska znieť spravodlivo, má to háčik. Práve tu sa dostávame k postaveniu žien v Libanone. Každá z týchto 18 uznaných skupín má vlastné náboženské súdy, ktoré riadia osobné záležitosti občanov, ako sú svadby, rozvody, dedičstvo či opatrovníctvo detí. A to je problém ...

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Pexels

Najpokrokovejšia krajina v arabskom svete

Hoci Libanon nie je náboženskou diktatúrou a nevládne v ňom teokratický režim ako, napríklad, v Iráne, neznamená to, že tamojšie ženy majú na ružiach ustlané. Jedine, ak by to boli ruže s poriadne veľkými a pichľavými tŕňmi. Osud ženy v Libanone totiž určuje, do akej náboženskej komunity sa narodila. Táto krajina je síce historicky považovaná za najliberálnejšiu krajinu arabského sveta a ulice Bejrútu boli plné európskej módy, slobody a nočného života, no za zatvorenými dverami čelia absolútnej bezmocnosti. Najmä v prípade, že sa chcú rozviesť a musia bojovať o vlastné deti. Pre tamojšie ženy to predstavuje neskutočný stres a bolesť najmä preto, že Libanon bol kedysi priekopníkom ženských práv v celom arabskom svete. A, teda, mali sa od neho čo učiť aj mnohé európske krajiny.

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Pexels

Emancipácia žien v Libanone začala už približne v 19. storočí vďaka intelektuálnemu hnutiu Al-Nahda. Myslitelia vtedy prišli s revolučnou myšlienkou, že bez rovnoprávnosti žien nemôže arabská spoločnosť nikdy napredovať. Už v 20. rokoch 20. storočia zažíval Libanon obrovskú vlnu zakladania ženských organizácií a časopisov. Ženy bojovali za právo na vzdelanie a prácu. Výsledkom bolo, že Libanon mal už pred polstoročím jednu z najvzdelanejších generácií žien na celom Blízkom východe.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Lebanon | Beirut | Live Love Beirut (@livelovebeirut)

Obdobie 50. až 70. rokov 20. storočia bolo pre libanonské ženy skutočným „zlatým vekom“. Kým v okolitých krajinách vládli prísne konzervatívne poriadky, Libanon zažíval svoje slávne obdobie. Bejrút sa stal centrom blízkovýchodného liberalizmu, kozmopolitného života a umenia. Ženy boli hlavnými hviezdami rozvíjajúcej sa umeleckej scény, zakladali galérie, literárne časopisy a viedli debaty o feminizme. Na univerzitách študovali tisícky žien, nenosili žiadne šatky, obliekali sa podľa najnovšej parížskej módy, slobodne randili a pracovali v bankovníctve či diplomacii.

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Pexels

Ilúziu slobody preťala vojna

Libanon bol prvou arabskou krajinou, ktorá udelila ženám plné volebné právo a možnosť kandidovať vo voľbách, a to už 8. februára 1953. Čo je, mimochodom, o 18 rokov skôr než vo Švajčiarsku a o 10 rokov skôr než v Iráne. V roku 1963 sedela v libanonskom parlamente prvá žena, Myrna Boustani, čo bolo v tej dobe na Blízkom východe niečo totálne nevídané.

Ženy si postupne vybojovali dôležité slobody. Napríklad, rovnaké dedičské práva ako muži či právo cestovať do zahraničia bez písomného súhlasu manžela. Vznikalo množstvo škôl pre dievčatá a Bejrút bol ukážkovým centrom slobody slova. A potom prišla v roku 1975 Libanonská občianska vojna. Tá moderný a demokratický vývoj navždy preťala.

Myrna Boustani

Zdroj fotky Womens history in Lebanon

Neexistujúca spravodlivosť umlčaná minisukňami

Občianska vojna v Libanone nezničila len ekonomiku a bezpečnosť, ale aj boj za ženské práva. Zo dňa na deň museli tamojšie ženy bojovať o prozaickejšie veci – o prežitie, zabezpečenie jedla, lieky či starostlivosť o vojnové siroty. Keď vojna v roku 1990 skončila, moc v krajine si rozdelili bývalí vojnoví velitelia na základe náboženských klanov. A, keďže politickí lídri chceli mať lojalitu svojich náboženských skupín, moc si zabetónovali pomocou náboženských súdov.

Ako sme už spomínali, v krajine existuje 15 náboženských právnych systémov. Nemajú jednotný občiansky zákonník ako napríklad Slovensko. To znamená, že kompletnú moc majú v rukách náboženskí lídri. Ak sa libanonská žena chce domôcť spravodlivosti, neposudzuje ju klasický súd, ale ten náboženský. V prípade, že sa prejednávaná vec (napríklad rozvod) nezhoduje s víziami daného náboženstva, môžete hádať, ako žena pochodí ...

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Profimedia

Takže, hoci v Libanone neexistuje mravnostná polícia, šatka na hlave nie je povinná, ženy na ulici nikto nekontroluje, môžu nosiť moderné, aj odhaľujúce oblečenie, baviť sa v kluboch či riadiť firmy, všetko sa to končí v momente, keď sa zatvoria dvere ich obydlia. Ak sa libanonská žena ocitne v nefunkčnom alebo násilníckom manželstve, únik z neho je pre ňu právnou samovraždou.

Najbrutálnejším príkladom je ale takzvaný zákon o neposlušnosti, ktorý funguje v moslimských aj kresťanských komunitách. Ak žena odíde z domu, napríklad preto, že ju manžel týra, náboženský súd ju môže vyhlásiť za „právne neposlušnú“. Tým okamžite stráca akékoľvek právo na finančnú podporu. Najkrutejšie je, že súdy jej na základe toho môžu odobrať deti a zveriť ich otcovi. Ženy sú tak ekonomicky a psychicky dotlačené k tomu, aby radšej trpeli domáce násilie, len aby neprišli o svoje deti.

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Pexels

Jéj, šaty na prvé sväté prijímanie? Nie, to „jsou svatební“...

Náboženské súdy určujú aj minimálny vek na uzavretie sobáša. Tie kresťanské ho u dievčat v niektorých prípadoch povoľujú už od 14 rokov, moslimské dokonca od 13 rokov. Ak s tým súhlasí opatrovník dieťaťa a sudca. Že miera detských sobášov stúpa, dokazujú aj najnovšie štatistiky, ktoré zverejňujú mimovládne organizácie. V dôsledku ekonomickej krízy a politickej nestability sa v Libanone vydá až 20 % dievčat ešte pred dovŕšením 18 rokov.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Anastasiya Parshina (@ai_nastya.coil)

A tu nekončíme. Libanon má aj absurdný zákon o občianstve z roku 1925. Ten hovorí, že občianstvo sa dedí výhradne po otcovi. Ak sa libanonský muž ožení s cudzinkou (pozn. red. - hoci tam daná žena môže žiť dlhé roky), ich deti sú automaticky Libanončania. Ak sa však libanonská žena vydá za cudzinca, nemôže odovzdať občianstvo svojim deťom ani manželovi. Tieto deti sa tak stávajú cudzincami vo vlastnej krajine a nemajú právo na bezplatné zdravotníctvo, štátne školy a neskôr ani na legálnu prácu bez drahých povolení. Tomu sa povie vyšperkovaný dvojitý meter.

Libanon

Zdroj fotky Profimedia

Pôrody pri svišťaní dronov a rakiet

Tento rok zasiahol Libanon otvorený vojenský konflikt, ktorý vyvrcholil masívnymi útokmi na infraštruktúru i civilistov a vysídlením. Podľa správ OSN z júna 2026 sú ženy a dievčatá tými, ktoré za vojnu platia tú najvyššiu cenu. V krajine je aktuálne vysídlených viac ako 1,4 milióna ľudí, čo je vyše 20 % celej populácie. Medzi nimi sa nachádza približne 16 000 tehotných žien, ktoré stratili domov.

Okrem toho bombardovanie zničilo alebo poškodilo mnohé nemocnice a zdravotnícke centrá na juhu krajiny a v Bejrúte. Tisícky žien uviazli v preplnených utečeneckých táboroch a provizórnych školách bez prístupu k základnej hygiene, gynekológom, tehotenskej starostlivosti či bezpečným priestorom na pôrod. Priviesť na svet dieťa je pre ženu náročné psychicky i fyzicky aj v normálnych podmienkach. O to viac v prípade, že im nad hlavami lietajú rakety, drony, budovy sa rúcajú ako domčeky z karát a skôr než plač vlastného dieťaťa počujete svišťanie vojenského letectva.

Ženy v Libanone

Zdroj fotky Profimedia

Práva žien sú krehké ako porcelán

Po prečítaní nášho rozboru práv žien v Afganistane a v Iráne, si možno poviete, že ženy v Libanone len zbytočne mrnčia. Veď ich nikto nenúti zahaľovať sa, nikto ich nesleduje, môžu chodiť kam chcú a v zásade aj robiť čo chcú. Treba však povedať, že latka posudzovania ženských práv nemôže byť za žiadnych okolností a v žiadnej krajine postavená na situácii afganských žien, ktoré majú pre tamojší režim nižšiu hodnotu ako dobytok či vtáctvo.

A hoci si niekto môže myslieť, že situácia žien vo svete sa nás netýka, opak je pravdou. Zamyslime sa nad tým, ako tieto krajiny kedysi prosperovali, ako sa ženám fantasticky žilo a stačila jedna vojna, ktorá všetko úsilie a ich slobody vymazala rýchlejšie ako tlačidlo Delete na počítači. Emancipované, dravé a sebavedomé Libanončanky si tiež nikdy nemysleli, že jedného dňa budú musieť trpieť domáce násilie za cenu toho, aby mali čo do úst a mohli objímať svoje dieťa. Aj keď oblečené podľa trendov, bez šatky na hlave a s drinkom v ruke...

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Vogue Arabia (@voguearabia)