Vaša mama je anjel: Pochopíte, až keď porodíte...

Mne a môjmu bratovi sa mama neskutočne veľa venovala. Nikdy nezabudnem na hodiny a hodiny, ktoré sme strávili skladaním lega, hraním sa s bábikami, chodením do prírodovedeckého múzea na brehu Dunaja. Cirkus, kolotoče, bicyklovanie, prechádzky, rozprávky, narodeninové torty a prekvapenia. Leto strávené kúpaním na petržalskom Draždiaku. Víkendy u babičky v Pezinku, ktoré dodnes v mojich spomienkach rozvoniavajú koláčikmi, ktoré mama s babkou spolu vypekali. Dokonalé Vianoce, krásny, spoločne ozdobovaný stromček, úžasné jedlo, sladkosti a vytúžené darčeky. Domáce karamelové lízanky, malý plastový bazén plný vody pred bytovkou, v ktorom sme sa kúpali asi desiati...

Moje detstvo bolo dokonalé, aj keď som ho prežila na jednom bratislavskom sídlisku, v bežne situovanej rodine. Dôvod, prečo bolo úžasné a prečo si toho toľko pamätám, bola a je moja mama. Niekedy mi je ľúto, že už nie som malá, že už si ma nemôže vziať so sebou do postele, aby som v objatí mohla ovoniavať jej nočnú košeľu. Alebo jej bozk, pohladenie. V skutočnosti mi to hrozne chýba!

Čo mi však rozhodne nechýba, sú krásne spomienky na detstvo, ktoré mám vďaka tomu, že moja mama bola pre mňa a môjho brata tou najúžasnejšou na svete. Milovala nás, dávala nám to najavo každý deň, venovala sa nám a chránila nás.

Keď sa ma niekto opýta, čím chcem byť, čo chcem v živote dosiahnuť, kam sa chcem dostať, tak moja odpoveď je napriek mojim skúsenostiam, vzdelaniu a očakávaniam veľmi jednoduchá. Chcem prežiť krásny život po boku najúžasnejšie muža, ktorého mi osud mohol priviať do cesty. A zmysel môjho života? Túžim, aby môj syn bol šťastný, usmiaty, veselý a bezstarostný. Aby som stíhala jeho nevyčerpateľným zásobám energie. A najmä, aby si rovnako ako ja, pamätal na to, že jeho mama sa snažila byť mu oddaným sprievodcom po tom najrozprávkovejšom období v živote každého človeka. Detstvom.

Myslím si, že práve jeho radosť, tie iskričky v očiach, ktoré má každé ráno, keď sa prebudí, tie si so sebou vezmem kamkoľvek sa pohnem. Nech to znie akokoľvek otrepane, láska, ktorú vám opätuje vaše dieťa, ten pocit neodlučiteľnosti a večnosti, ktorý vám každý deň dáva najavo, to vám nedá nikto na svete. Spontánnosť akou milujú deti, to je asi ten najkrajší a najčistejší cit, ktorý môže človek spoznať. A my ako rodičia sme ho spoznali iba vďaka tomu nášmu kučeravému drobcovi.

Materstvo je poslanie. Hoci by som si to v puberte nikdy nepripustila, veľkým vzorom mi je a bude moja mama, ktorá má veľký podiel na tom, akým som dnes človekom. A aj keď budem navždy súperiť s jej tieňom, pretože neviem upiecť tie najlepšie koláče na svete, tak ako ona, myslím si, že zatiaľ som celkom dobrá mama. Mám totiž tú najlepšiu školu, akú som mohla dostať.

Láska matky k dieťaťu je hlboká, večná a najmä, je absolútne nesebecká. Milujeme svoje deti, keď sú také roztomilé a bezbranné. Rovnako ich ľúbime, aj keď sú neznesiteľné a vzdorovité. Sú to naše deti. Naša krv, naše srdce a náš život. Neviem si predstaviť, že raz sa budem musieť od svojho dieťaťa odpútať, nechať ho ísť vlastnou cestou. Myslím si, že to budem zvládať iba veľmi ťažko. Každopádne som však vďaka tomuto čarovnému citu pochopila, čo je to večnosť.