Vlasy ako hriech a majetok muža: Prečo sa svet a náboženstvá tak boja ženskej krásy?

Vlasy sú u žien odjakživa vnímané ako koruna krásy, ale aj ako symbol slobody, hrdosti či sexuality. Práve tú sa mnohí patriarchálni vodcovia odjakživa snažili skrotiť a schovať pred svetom. Kým moderné ženy vnímajú svoje vlasy ako vyjadrenie vlastnej identity a túžby byť krásna sama pre seba, pre kódexy viery sú odhalené pramene hrozbou pre verejnú morálku a magnetom na hriešne myšlienky mužov. A zďaleka sa nebavíme len o moslimskom hidžábe. V hre sú aj oholené hlavy ultraortodoxných Židoviek, no aj tradícia slovenských čepcov, na ktorú sme už takmer zabudli...

Čo majú spoločné islam, judaizmus a kresťanstvo?

Tento článok by sme pokojne mohli začať formulkou: čo majú spoločné islam, ultraortodoxný judaizmus a kresťanstvo? Lenže to by znelo ako úvod vtipu. Prejdime rovno k veci. Hoci by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že každé z týchto náboženstiev je iné pretože sa riadi iným kódexom, v skutočnosti ich dlho spájala jedna dogma. Zakrývanie ženských vlasov. Možno si teraz poviete: Čo je to za blbosť, ženy kresťanky predsa nemusia nosiť na hlave šatku. Teraz už síce nie, no nie tak dávno museli vydaté ženy nosiť na hlave čepiec.

Čepiec

Zdroj fotky Profimedia

Pre moderného človeka je to dnes už len dojemná svadobná tancovačka o polnoci, no pre našich predkov išlo o prísny rituál zmeny statusu ženy. V momente, keď sa slobodné dievča vydalo, sňali jej z hlavy partu či veniec a nasadili čepiec. Keď vidíme, že ženy v moslimských krajinách musia pod hrozbami prísnych trestov skrývať svoje vlasy pod hidžábom, sme šokovaní a neveriacky krútime hlavou. Pohoršujeme sa nad stredovekými praktikami a máme pocit, že ide o vzdialenú, „barbarskú“ kultúru. Pravdou však je, že naše začepčenie nevesty bol v zásade rovnakým mechanizmom kontroly. Akurát v „ružovom“.

„Dá sa to tak nejak zhrnúť, že ten fenomén, keď si ženy po svadbe buď teda radikálne ostrihajú vlasy alebo sa vlasy zakrývajú, tak to je prepojenie historických tradícií, ale trošku aj takej psychológie,“ povedala pre joj.sk etnologička Katarína Nádaská.

Svadba - čepiec

Zdroj fotky Pexels

Prečo sú rozpustené vlasy taký problém?

Pri skúmaní témy ženských práv naprieč svetom sa prirodzene vynára otázka: prečo sú rozpustené vlasy taký problém. Veď sú to „len“ vlasy. Áno, ale sú zároveň veľmi silným symbolom. „V našom kultúrnom okruhu boli rozpustené vlasy symbolom slobody, mladosti. Symbolizovali slobodný stav alebo teda panenstvo. A, samozrejme, že tá zmena statusu dochádzala počas svadobnej noci. Čiže pôvodne to u nás bolo tak, že pred tým ako mladý pár bol tak rituálne obradom uložený na svadobné lôžko, tak sa snímala parta nevesty alebo tá nevesta mala posledný krát partu na sebe vlastne ako svadobnú partu. To bol len taký odkaz,“ vysvetľuje Nádaská.

Zjednodušene povedané, v časoch, keď sme celý svet okolo seba neinformovali o svojom vzťahovom statuse na sociálnych sieťach, bolo potrebné odlíšiť slobodné a vydaté ženy. Parta bola jasným znakom toho, že dievča je slobodné. Čepiec znamenal, že ide o vydatú ženu. A, keďže vydatá žena už muža má, nepotrebuje svojimi vlasmi „lákať“ ďalších. Preto ich už nesmela na verejnosti ukazovať. A to stále hovoríme len o našom kultúrnom kontexte, ktorý je väčšinovo kresťanský.

Svadba - parta

Zdroj fotky Pexels

​Na podobnom princípe však funguje aj judaizmus a islam. Židovskí rabíni vyhlásili, že vlasy sú „erva“ (nahota), a v islame zasa Korán hovorí o zakrývaní „zínah“ (ozdôb/krásy) pred cudzími mužmi. Na verejnosti by odhalené vlasy mohli „pobúriť“ alebo zviesť iných mužov k hriešnym myšlienkam. Kým my v Európe sme vďaka sekularizácii tieto dogmy opustili a z čepca sme spravili milý folklór, na Blízkom východe tie isté stredoveké pravidlá dodnes diktujú kruté zákony štátov alebo komunít.

Keď sa svadba zmení na majetkovú transakciu

V tradičnom ponímaní náboženstiev bola svadba momentom, keď žena prešla z rúk otca do rúk manžela. Spomeňme si na ďalší zvyk, ktorým je odobierka nevesty od rodičov. V súčasnosti nám to opäť pripadá ako milá súčasť svadobného obradu, no pri hlbšom zamyslení je to v zásade ďalší akt, ktorý ženu rámcuje ako „majetok niekoho“. Nasadenie pokrývky hlavy je teda len verejný signál: „Táto žena už patrí inému mužovi a jej krása je pre zvyšok sveta uzamknutá.“ Svadba teda v tejto optike nie je spečatenie lásky, ale majetková transakcia.

V niekdajšom náboženskom vnímaní sa totiž na ženu takmer nikdy nepozeralo ako na samostatnú bytosť, ktorá má právo na vlastné sebavedomie alebo radosť zo svojej krásy. Žena bola vnímaná takmer výhradne cez optiku mužského pohľadu. Jej krása nemala patriť jej samej, ale bola definovaná buď ako „majetok jej otca“, „majetok jej manžela“, alebo ako „hrozba pre morálku iných mužov“. Prirodzená ľudská túžba páčiť sa sama sebe, cítiť sa atraktívne a slobodne ukázať svetu svoju identitu cez vlasy či oblečenie sa vôbec nebrala do úvahy. To len ukazuje, ako hlboko dokáže náboženská posadnutosť zasiahnuť do tej najintímnejšej slobody ženy – do jej túžby byť krásna sama pre seba.

Ženy vo svete - Irán

Zdroj fotky Pexels

Rôzne kapitoly, kniha je však tá istá

Po prečítaní tohto rozboru sa neubránime hlbokému zamysleniu. V našej modernej západnej spoločnosti vnímame slobodu, právo na vlastné sebavedomie či možnosť ukázať svetu svoju identitu cez rozpustené vlasy ako absolútnu, banálnu samozrejmosť. Žena sa skrátka ráno učeše, upraví sa, pretože sa chce páčiť predovšetkým sama sebe a ide slobodne do ulíc.

Lenže história i konflikty naprieč svetom nám opakovane a drsne pripomínajú, aké krehké to všetko v skutočnosti je. Stačí jedna vojna, jedna radikálna politická zmena alebo náboženský zvrat, a desaťročia budovanej emancipácie sa dokážu roztrieštiť na tisíc malých kúskov. Presne tak, ako sme to detailne rozoberali v predchádzajúcich článkoch o krutej realite žien v Iráne a o neviditeľnom domácom väzení žien v Libanone.

Čepce našich prababičiek, moslimské hidžáby či vyholené hlavy ukryté pod drahými parochňami v Izraeli sú v zásade len rôznymi kapitolami tej istej knihy. Knihy, ktorú napísali duchovní, aby skrotili ženskú korunu krásy a premenili ju na symbol vlastníctva. Je preto nesmierne dôležité nezabúdať, že latka ľudskej slobody sa neposudzuje podľa extrémov, ale podľa toho, ako bezpečne sa žena dokáže cítiť vo svojom vlastnom tele a so svojimi vlastnými vlasmi.

Ženy v Izraeli

Zdroj fotky Profimedia

​