Matka zmiznutého novinára Paľa Rýpala otvorene: Nádej, že žije, som už dávno stratila!

Investigatívny novinár Paľo Rýpal odhaľoval mafiánske praktiky a trestnú činnosti. To sa mu zrejme stalo osudným. Od roku 2008 o ňom nikto nič nepočul a akoby sa po ňom zľahla zem.

Od apríla 2008 sa poriadne nevyspala, pretože neustále myslí na to, ako dopadol jej syn. Reč je o Matilde Rýpalovej – matky zmiznutého novinára Paľa Rýpala. Ten sa zo dňa na deň akoby stratil z povrchu zemského a nikto o ňom nič nepočul. Hoci sa kompetentní snažia vyšetrovať, kde je a čo sa s ním stalo, jasnú odpoveď nikto nemá. Pravdou ale je, že sa vynára čoraz viac indícií, ktoré napovedajú, že energický novinár bol zavraždený. Po rokoch dúfania, trápenia, premýšľania a nekonečnej bolesti sa už nádej, že stále žije, akosi vytratila z celej jeho rodiny. „Už určite nemám nádej, lebo som sa dozvedela, že ho zavraždili ešte na začiatku jeho zmiznutia. Teraz sa po tom pátra. Ešte nepoznáme žiadne výsledky, ale už nemám nádej. To je to najhoršie. Tých desať rokov som aspoň mala nádej, že sa ozve. Že pošle nejakú správičku. Ale teraz… Je to hrozné, keď matka stratí syna,“ povedala Rýpalová, ktorá spolu s manželom vychováva štyri vnúčatá – deti svojho druhého syna Petra.

Ten jej podľa vlastných slov nepripravil veľa radosti v živote. Dospelo to až do štádia, že ho musela z domu vyhnať. „Môj druhý syn Peter, bol s nami v tomto rodinnom dome odkedy sme sa tam nasťahovali. Viac ako desať rokov. Ale nesnažil sa, nepracoval, nestaral sa o deti, požíval alkohol. Vodil si priateľov, robil tam zle. Nič tým svojím deťom nedal. Ani prechádzky… odoberal im z peňazí, ktoré oni dostávali od štátu. Požičiaval si. Tak sme boli nútení sa s ním rozlúčiť. V novembri minulého roku sme mu dali na vedomie, že nesmie viac do domu chodiť. Že si musí nájsť svoje ubytovanie, zarobiť si svoje peniaze, uživiť sám seba a platiť na deti,“ zhodnotila. Ako ďalej povedala, Peter vraj začal pracovať a vyzerá to tak, že sa snaží. Ako to však dopadne, ukáže čas. Isté ale je, že práve svojim vnúčatám vďačí za to, že ešte má silu žiť. To už ani nie je sila, ale zotrvačnosť. Viem, že ráno musím vstať o piatej, nachystať raňajky. Ale deti mi aj pomáhajú. Keby sa neboli vtedy narodili tie deti, tak by som asi nevládala žiť,“ uzavrela.