Zdroj: archív prof. Pavla Žiga
Mala praslovančina nejaké osobité črty? Čo bolo pre ňu charakteristické?
Základnou osobitosťou praslovančiny bolo, že každá slabika bola zakončená na samohlásku. V súčasnom jazyku je celkom prirodzené rozdeliť na slabiky slová ru-ka, no-ha, vo-da, ry-ba, v praslovančine však aj dnešné jednoslabičné slová typu dom, syn, deň, pes, rak či viacslabičné slová otec, kopec, piesok mali v porovnaní so súčasnosťou viac slabík. Ak na konci slabiky nebola taká samohláska, ktorú poznáme aj dnes, za spoluhláskou boli na konci slabiky redukované samohlásky, nazývané jery. Boli dve – tvrdý jer a mäkký jer. Tieto samohlásky po rozpade praslovanskej jednoty do konca 10. storočia zanikli a pred ich zánikom sa napríklad dnešné dvojslabičné slová otec, kopec, piesok delili na tri slabiky: o-te-cь, ko-pe-cь, pe-so-kъ. Zmenu v zložení slabík a zánik redukovaných samohlások dokazujú nerovnaké podoby tvarotvorných základov pri skloňovaní slov. Pôvodne dvojslabičné slovo so slabikami zakončenými na samohlásky dь-nь sa vyvinulo do dnešnej podoby deň. V druhom páde malo toto slovo podobu dь-ňa a po zániku redukovaných hlások vzniklo jednoslabičné slovo dňa. Táto tendencia je pravidelná a na jej pozadí si vysvetľujeme aj vzťahy medzi podobami deň – dňa, otec – otca, kopec – kopca, pes – psa, piesok – piesku a mnohé ďalšie výsledky hláskoslovných zmien, ktoré sa nám v materinskom jazyku zdajú prirodzené, ale pri porovnávacom výskume či vyučovaní slovenčiny ako cudzieho jazyka sú bez tohto historického vedomia najmä v neslovanskom jazykovom prostredí dosť nepochopiteľné. Týmito zmenami sa vysvetľujú napríklad aj rozdielne podoby prvého a druhého pádu slova česť – cti, z pôvodnej podoby *čь-stь vznikol dnešný tvar prvého pádu česť, v druhom páde z podoby *čь-sti po zániku redukovanej samohlásky došlo k napätiu vo výslovnosti, a tak sa predpokladaná podoba čsti po spodobení ustálila do dnešnej formy cti.
Slavisti sa venujú slovanským jazykom. Skúmajú aj ich spoločné východisko?
Súčasťou rozsiahleho slavistického výskumu je medzinárodný projekt Slovanský jazykový atlas, na ktorom sa zúčastňujú všetky slovanské krajiny aj štáty so slovanskými menšinami (Rumunsko, Maďarsko, Grécko, Rakúsko, Nemecko). Jednotlivé podoby a významy slov, ktoré sa dodnes v živej podobe zachovali na tomto rozsiahlom území, výskumný materiál približne 3 500 rovnakých javov z 853 lokalít od Jadranského pobrežia po Ural, umožňuje historicko-porovnávacou metódou a na základe desiatok až stoviek hláskoslovných vývinových zmien zistiť spoločné praslovanské východisko konkrétneho slova či jeho podoby. Na ilustráciu možno uviesť praslovanskú podobu *melko, ktorá sa z predpokladaného spoločného východiska vyvinula na našom území do podoby mlieko a v jednotlivých slovanských jazykoch, ale aj v slovenských nárečiach má približnú, ale pre každé územie špecifickú podobu, podmienenú hláskoslovnými zmenami tohto územia: v českom jazykovom prostredí mlíko, v poľskom mleko¸ vo východoslovanských jazykoch moloko... Spoločný praslovanský pôvod jednotlivých slovanských jazykov dokazuje aj veľké množstvo takých slov, ktoré človek pri dorozumievaní používal od najstarších čias a v ktorých v slovanskom jazykovom prostredí nedošlo k ďalším vývinovým hláskovým zmenám, napr. podstatné mená buk, dub, dym, voda, syn, myš, mak, malina, ryba, rak, všetky osobné zámená (ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni), číslovky dva, sto...
Z akého základu sa vyvinula praslovančina?
Je celkom prirodzené, že tento jazyk mal svojho predchodcu. Bol ním jazyk, pri ktorom predpokladáme ešte väčšiu mieru spoločných prvkov aj s neslovanskými jazykmi – indoeurópsky prajazyk. Nazýva sa tak preto, lebo zahrnuje množstvo spoločných znakov, vyskytujúcich sa na území od Indie po Atlantický oceán, t.j. znakov, ktoré sa nevyskytujú len v slovanských jazykoch, ale svojím pôvodom siahajú až za hranice 2. tisícročia pred naším letopočtom. Svedčí o tom aj predchádzajúci príklad slova mlieko, ktorého praslovanská podoba *melko je hláskoslovne blízka nemeckej podobe die Milch či anglickej podobe milk; slovo mlyn sa v podobných hláskoslovných variantoch vyskytuje aj v románskom jazykovom prostredí – vo francúzštine moulin či v taliančine mulino, v germánskych jazykoch – napr. v nemčine die Mühle, v angličtine mill, čo dokazuje ich spoločný indoeurópsky pôvod. Pri takomto uvažovaní však treba pozorne overovať spoločný pôvod slov a odlíšiť ich od slov prevzatých z iných jazykov. Pokúste sa teraz malým cvičením zo slavistiky či indoeuropeistiky – nájdením napr. slov syn, dcéra, sestra, nos, voda, more, myš, tur, breza (pôvodne *berza), sneh, tri, sedem v jednotlivých slovanských aj neslovanských jazykoch – pouvažovať o ich spoločnom indoeurópskom pôvode!
Boli Slovania od najstarších čias jednotným národom? Hovorili starí Slovania spoločným jazykom?
Najstaršie obdobie v dejinách Slovanov nazývame obdobím praslovanskej jednoty. Predpokladá sa, že ide o rozmedzie 5. – 8. storočia, o dobu, v ktorej ešte nemožno hovoriť o slovanskom národe či štátnom útvare, ale o kmeňovom usporiadaní. Vtedajšie slovanské kmene spájalo množstvo hmotných aj duchovných – z nášho pohľadu aj jazykových znakov. Už z najstarších čias sú známe mnohé znaky, ktorými sa spoločný jazykový základ veľkého množstva vtedajších kmeňov líšil a jeho jednotná podoba ani písomná forma nebola nikdy dokázaná. Vnútorné členenie starých Slovanov sa opiera o najjednoduchšie aj najpravdepodobnejšie – územné kritérium. Podľa toho sa v slavistike – náuke, ktorá sa zaoberá dejinami, kultúrou a jazykmi Slovanov a ich vzájomných vzťahov aj vzťahov s neslovanskými národmi – vymedzujú tri pôvodné slovanské areály, od ktorých sa odvíja aj rozpad predpokladanej praslovanskej relatívnej jednoty a aj ďalší jazykový a kultúrny vývin kmeňov, z ktorých sa stáročným vývinom postupne formovali slovanské národnosti a národy.
Kde sú korene Slovanov a odkiaľ pochádzajú?
Z doterajších názorov o pravlasti Slovanov prevažuje vymedzenie ich pôvodného územia medzi riekami Dneper, Dnester, Odra a Visla. Názory historikov, archeológov, jazykovedcov aj etnológov na hranice pôvodného praslovanského územia sa vo viacerých detailoch môžu líšiť. Z historického, najmä archeologického hľadiska sú s najstarším obdobím Slovanov, s klasickým obdobím praslovančiny, späté tri oblasti a dva kultúrne typy: nížinný, nachádzajúci sa od východných Karpát smerom k poriečiu Pripiate, Dnepra, Bugu po Dnester, druhým typom je západný typ, ktorý možno lokalizovať do oblasti dnešného Poľska, východnej časti Nemecka, súčasného českého jazykového územia, oblasti dnešnej Moravy, Slovenska a priľahlých podunajských častí dnešného Rakúska. Hľadať odpoveď na pôvodné a presné vymedzenie praslovanského areálu je z jazykovedného hľadiska ťažké. Predpokladá sa, že klasická praslovančina sa sformovala v 4. – 8. storočí z predchádzajúceho protobaltského – baltsko-slovanského spoločenstva a od 8. storočia po 10. storočie sa vymedzuje definitívny rozpad jej predpokladanej jednoty a s týmto obdobím je späté aj formovanie základov jednotlivých slovanských jazykov. Zánik praslovanskej jazykovej jednoty nebol prudký, priamočiary ani jednoduchý či rýchly proces. Bol to stáročia trvajúci prirodzený vývin jazyka, podmienený či spätý s vtedajšími historickými zmenami, s novým prostredím v dôsledku migračných vĺn aj zmenou kočovného spôsobu života na trvalejšie životné prostredie. Na pozadí týchto skutočností dospeli jazykovedci využitím historicko-porovnávacej metódy k poznatkom, ktoré sú zhrnuté v migračno-integračnej teórii o pôvode slovanských jazykov. Sformuloval ju slovenský jazykovedec univerzitný profesor Rudolf Krajčovič v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia (1974) a dodnes je rešpektovaná na medzinárodnej slavistickej úrovni. Vývinu neskorej praslovančiny a jej rozpadu sa venoval aj brniansky jazykovedec Arnošt Lamprecht (1987), zo zahraničných jazykovedcov si zasluhujú pozornosť T. Gamkrelidze a V. V. Ivanov, ruská historička jazyka Žanna Varbot, slovinský slavista Matej Šekli a z domáceho vedeckého prostredia nemožno obísť Stručný etymologický slovník slovenčiny od autora Ľubora Králika (2015)
Akými vývojovými etapami prešla praslovančina a ako sa z nej vyvinuli jednotlivé slovanské jazyky?
V predchádzajúcej časti sme spomenuli migračno-integračnú teóriu R. Krajčoviča o pôvode a vývine jednotlivých slovanských jazykov. Jej podstata spočíva na vymedzení troch etáp, v rámci ktorých došlo k postupnému vyčleňovaniu sa a vývinu samostatných – v dnešnom ponímaní národných jazykov. Prvé – pomigračné – obdobie zahrnuje zmeny z 5. – 6 . storočia, v ktorom vtedajšie slovanské kmene zaujali územie, na ktorom zotrvali. V tomto období sa výrazne odčlenila západoslovanská vetva jazykov od nezápadoslovanských, t. j. od východoslovanskej a južnoslovanskej. V západoslovanskej skupine jazykov sa v tomto období zachovali znaky pôvodnej západoslovanskej časti praslovančiny, konkrétne zachovanie spoluhláskových skupín dl, tl v slovách typu šidlo, radlo, plietla oproti podobám vo východoslovanskom a južnoslovanskom areáli, v ktorom sa v spomenutej pozícii vyskytovala len hláska l: šilo, ralo, plela.... Pri skloňovaní podstatných mien sa hlásky k, g, ch v slovách typu mních, ženích, strecha, blcha v západoslovanskej vetve menili na č, ž, š – mníši, ženíši, na streše, o blše, vo východoslovanskom a južnoslovanskom areáli sa hlásky k, g, ch menili na c, z, s: mnísi, ženísi, na strese, o blse. Niektoré z týchto javov sa zachovali dodnes, časť z nich sa ďalším vývinom v niektorých jazykoch ďalej menila. Najstabilnejším javom tohto obdobia sú rozdiely v západoslovanských podobách slov typu rokyta, rožeň, lokeť, loni oproti nezápadoslovanským podobám rakyta, ražeň, lakeť, vlani. Výrazným znakom nezápadoslovanského pôvodu, javom zhodným s južnoslovanským alebo východoslovanským jazykovým areálom je prípona -mo v l. osobe množného čísla prítomného času slovies typu robímo, kosímo, známa aj zo stredoslovenského nárečového areálu.
S druhým – integračným – obdobím vývinu slovanských jazykov v rámci rozpadu praslovanskej jednoty jazykov je v západoslovanských jazykoch späté zachovanie skupín
kv-, gv- na začiatku slov typu kvet, hviezda oproti južnoslovanskému a východoslovanskému územiu s podobami cvet, zvezda, rozdiely v slovách typu zem oproti zemľa (neprítomnosť hlásky ľ po pôvodných mäkkých spoluhláskach), výrazné rozdiely množstva hláskoslovných skupín, napr. rozdielne podoby slov typu svieca, sveča, svešta, sveća, sveќa, sveja, rozdielne výsledky v hláskoslovnom vývine slov ihla oproti jehla, vývin slabičných spoluhlások v slovách typu krv oproti krev v češtine, krew v poľštine, krov´ vo východoslovanskom aj južnoslovanskom areáli, ako aj vývin krátkych samohlások v prípadoch typu vrana, slama, žaba oproti vrána, sláma, žába, oproti tomu ustaľovanie dĺžky na prípone -á v prvom páde množného čísla v strednom rode (v slovenčine mestá oproti češtine města), resp. vývin gramatických koncoviek, napr. -om v siedmom páde typu s chlapom oproti tvarom s chlapem v češtine či s chlopem v poľštine.
V treťom – konštitutívnom – období išlo o výrazné rozdelenie pôvodného praslovanského základu slovanských jazykov v 10. a 11. storočí a práve toto časové vymedzenie
sa v dejinách jazykov považuje za základ formovania jednotlivých slovanských národných jazykov. Možno sa niektoré jazykové zmeny zdajú príliš odborné, ale práve ony
sa stali východiskom na určenie samostatnosti jazyka. Z nášho jazykového prostredia možno uviesť ustálené podoby hlásky e v slovách typu žena, pero, zmena, kvet oproti vývinu v susednej poľštine, ktorý pokračoval až do podôb žona, pioro, zmiana, kwiat, v jazykovom základe slovenčiny sa zachovali mäkké spoluhlásky ť, ľ v slovách typu priaťeľ oproti zmene v susednej češtine, kde došlo k zmene v prospech tvrdých spoluhlások v tvaroch jednotného aj množného čísla typu přítel aj přátel, v slovenčine sa zachovali pôvodné podoby so samohláskou a v slovách typu ulica, zviera, ďakovať, v susednom českom jazykovom základe vývin pokračoval zmenou a > e po pôvodnej mäkkej spoluhláske: ulice, zvíře, děkovat.
Obr. 1. Jazykovo-zemepisná charakteristika osídlenia dnešného územia Slovenska v rámci migračno-integračnej teórie R. Krajčoviča podľa jeho práce Slovenčina a slovanské jazyky, 1974, s. 310. Zdroj: archív prof. Pavla Žiga
Na základe čoho sa rekonštruuje praslovanský jazyk?
Rekonštrukcia predpokladanej podoby praslovančiny je zložitá. Je známe, že na živú podobu tohto jazyka odkazujú len indície z najstarších písomných pamiatok v staroslovienčine, v ktorej sa zachovali niektoré stopy neskorých praslovanských foriem. Zistiť predpokladanú praslovanskú podobu niektorého tvaru si vyžaduje poznatky z vývinu jednotlivých slovanských jazykov, najmä vedomosti o typických hláskoslovných zmenách. Ako príklad možno uviesť slovo blato, ktorého predpokladaná praslovanská podoba bola *bolto. V jednotlivých slovanských jazykoch si v pôvodnej skupine hlások ol, ale aj or, el, er, hlásky „vymenili“ miesto. Tak vznikla slovenská podoba blato, ktorej zodpovedá česká podoba bláto, poľská podoba bloto, východoslovanský jazykový areál charakterizuje spoločná podoba boloto. Takáto zmena a jej výsledky sa však netýkajú len jedného slova, ale všetkých slov s touto pozíciou hlások s vedomím, že v jednotlivých jazykoch došlo neskôr aj k ďalším typickým vývinovým zmenám, napr. v dĺžke samohlások (napr. zlato, mlátiť, vráta, prach, plátno, krava, vrana, hlava, mráz, hlas...). Podobných vývinových zmien je veľmi veľa a pri mnohých dnešných slovách si neuvedomujeme, že ich rozdielne podoby v jednotlivých slovanských jazykoch majú spoločný praslovanský pôvod nielen z hľadiska formy, ale aj z hľadiska významu (slovo lúka poznáme vo význame „trávnaté miesto v ohybe rieky“, význam slova lakeť, pôvodne v podobe *olkъtь, bol tak isto motivovaný ohnutou časťou ruky; slová oblak, obloha, oblek majú zasa spoločné východisko vo význame ob-vliekať).
Prečo niektorí Slovania dnes používajú latinku, iní azbuku?
Používanie latinského alebo cyrilského písma ako oficiálnej formálnej podoby slovanských jazykov je do veľkej miery vecou konvencie aj tradície pri šírení viery, vzdelania a kultúry v minulosti. Je známe, že východiskom slovanského písomníctva, viery aj kultúry sa v 9. storočí na našom území stala hlaholská grafická sústava, ktorá však vplyvom historických okolností ustúpila latinke. Objektívne a pravdivo treba priznať, že ustaľovanie latinskej či cyrilskej grafickej sústavy v jednotlivých slovanských jazykoch bolo podmienené najmä konfesionálnym prostredím. V oblastiach s výrazným vplyvom rímskeho obradu sa pod jeho vplyvom na územiach západných Slovanov celkom prirodzene ustálila latinská grafická sústava, oproti tomu na územiach byzantského rítu bola výrazným spájacím prvkom cirkevná slovančina so svojou cyrilskou grafickou sústavou. Táto tradícia je dodnes ustálená na rozsiahlom území východoslovanských jazykov – ruštiny, ukrajinčiny a bieloruštiny – a časti južnoslovanského jazykového areálu – bulharčiny, macedónčiny a srbčiny. Z tohto južnoslovanského areálu sa grafickou sústavou – latinkou – vyčleňuje oblasť chorvátskeho jazyka a jazykové územie slovinčiny s príslušnosťou k rímskemu obradu, resp. neskôr aj k reformácii na slovinskom jazykovom území.
Preberala praslovančina prvky aj z iných jazykov?
Hádam ani jeden jazyk na svete sa nevyvíjal bez kontaktu so svojím inojazyčným okolím. Pretože aj praslovančina mala svojich geneticky neslovanských indoeurópskych „príbuzných“ aj susedov, prenikli do nej slová, ktoré možno považovať za nedomáce. Dokazujú to etymologické výskumy a na ilustráciu možno uviesť niekoľko prastarých slov, ktoré starí Slovania prevzali od iných národov. Možno to znie nepochopiteľne, ale aj všeslovanské slovo chlieb má svoj pôvod u starých Germánov v pôvodnej podobe *hlaiba, ktorým sa pomenúval nekvasený chlieb (v nemčine dodnes zachované slovo Laib či anglické slovo loaf vo význame „bochník“), slovo kráľ má svoj pôvod v nemeckom osobnom mene Karl, z ktorého sa v dôsledku všetkých pravidelných hláskoslovných vývinových zmien v slovanských jazykoch ustálili príslušné podoby – v poľštine król, v južnoslovanských jazykoch podoba kralj či východoslovanská podoba koróľ. Rovnaký osud majú aj prevzaté slová víno (z latinčiny v podobe vinum), tur (staré prevzatie zo semitských jazykov na pozadí kultu), kôš, slovo pluh (prevzaté zo starej nemčiny v predpokladanej podobe pfluoc), ktoré nahradilo pôvodný slovanský výraz radlo (pôvodne praslovanské *ordlo, t. j. „oradlo“), so vznikom peňažnej výmeny tovarov aj slovo kúpiť (z latinského prostredia z podoby caupōnārī cez starú nemeckú podobu kaupō, z toho súčasná nemecká podoba kaufen). S poslednou fázou rozpadu praslovanskej jazykovej jednoty je spätý tematický okruh slov, ktorý najmä západní Slovania prevzali v súvislosti s prijatím kresťanstva. Tieto prevzatia sa zachovali v hlaholských a neskorších cyrilských odpisoch po 9. storočí a aj neskorších svetských textoch, do ktorých prenikli z latinčiny prostredníctvom starej hornej nemčiny. Typickými príkladmi tohto obdobia sú napríklad výrazy kresťan, omša, mních, kláštor, kostol, košeľa, ďakovať, chvíľa. V jazyku sa však zachovali aj stopy po takých pôvodných slovách praslovanského pôvodu, ktoré zanikli, resp. sa dnes už nepoužívajú: podstatné meno lado („neobrábaná pôda“) sa zachovalo len v ustrnutej podobe siedmeho pádu ladom ležiaca pôda, sloveso celiť stratilo v slovenčine význam hojiť (zachovalo sa len v názve rastliny skorocel = akýsi „rýchlohoj“), výraz vtorý vo význame „druhý“ sa nám po hláskoslovnej zmene zachoval len v slove utorok („druhý deň v týždni“), stopy po slove kyta vo význame „zväzok“ používame len v odvodenom výraze kytica. Príkladov na podobné osudy slov je v slovanských jazykoch mnoho. Práve historické a porovnávacie štúdium jazyka umožňuje odhaliť vývinové procesy v slovanských, ale aj geneticky vzdialených jazykoch, a poukázať na zmeny, ku ktorým dochádzalo v jazyku postupným spoločenským vývinom, pribúdaním nových predmetov a rozvojom jednotlivých činností. Štúdium týchto prvkov je veľmi zaujímavé, z hľadiska poznatkov nesmierne obohacujúce, ale aj náročné. Smutné je, že práve takéto historicko-jazykovedné disciplíny sa v slovenskom univerzitnom vzdelávaní v poslednom čase postupne redukujú, až sa z neho vytrácajú...
Aké pomenovania sa zachovali do súčasných jazykov?
Zjednodušene možno na túto otázku odpovedať, že sú to všetky slová, ktoré v jednotlivých slovanských jazykoch znejú približne rovnako. Spoločná slovná zásoba odrážala pomenovanie najstarších prírodných javov, zdrojov obživy, príbuzenských vzťahov, rastlín či zvierat, napr. nebo, noc, svetlo, oheň, voda, piesok, zem, dom, drevo, hlina, kameň, dvor, syn, dcéra, vnuk, otec, mať/matka, ded, bab(k)a, ovos, repa, kôň, krava, koza, ovca, stôl, z ktorých väčšina siaha až do spomínaného indoeurópskeho prajazyka. Takýchto slov je obrovské množstvo a sú náplňou množstva historických, etymologických či výkladových slovníkov. Z porovnávacieho hľadiska sú skôr zaujímavé prípady, v ktorých sa zo spoločného praslovanského základu vyvinuli slová opačného významu, napr. slovo čerstvý, ktoré poznáme v slovenčine vo význame „svieži“, „terajší“ (napr. chlieb), ale východní Slovania týmto výrazom označujú opačný význam – „starý“, obschnutý chlieb.
Pri charakteristike praslovančiny sme najčastejšie náchylní hovoriť o tom, ktoré slovanské jazyky sa z nej postupne vyvinuli. Z hľadiska poznania podstaty tohto jazyka je však dôležité uvedomiť si dobu, o ktorej hovoríme, vtedajšiu vyjadrovaciu aj dorozumievaciu funkciu jazyka, jeho slovnú zásobu odrážajúcu úroveň a postupné spoznávanie sveta, javov a procesov, ktoré pred tromi až štyrmi tisícročiami obklopovali človeka. Toto poznanie je odhaľovaním významnej spoločenskej – komunikačnej funkcie jazyka, ktorej zásluhou a tak isto aj kontaktmi s inými jazykmi sa každý jazyk rozvíjal a naďalej sa rozvíja.
Obr. 2. Výsledky rozpadu praslovančiny a formovania jednotlivých slovanských jazykov podľa knihy V. Krupa – J. Genzor – L. Drozdík: Jazyky sveta, 1983, s. 96. Zdroj: archív prof. Pavla Žiga
Sú si dnešné slovanské jazyky veľmi blízke?
Každý jazyk obsahuje množstvo prvkov, ktoré ho s ďalšími jazykmi spája z hľadiska pôvodu aj vývinu. Čím sú si jazyky územne a historickým vývinom bližšie, tým viac spoločných či podobných prvkov majú. Rovnako je v však v každom jazyku množstvo ďalších znakov, ktorými sa tento jazyk od svojho okolia líši a ktoré mu dávajú charakteristický ráz samostatného národného jazyka. Dva jazyky sa nikdy nelíšia jedným javom, ale súborom mnohých prvkov v zvukovej rovine, v gramatike, slovnej zásobe aj v oblasti významov slov. Platí to tak isto aj o slovenskom jazyku a každom slovanskom národnom jazyku, ktorý sa vyvinul z praslovanského jazykového základu. Z neho pochádza aj genetický kód a bohatstvo, ktoré sa rozvinulo do kultúrneho dedičstva každého používateľa niektorého zo slovanských jazykov.
prof. PhDr. Pavol Žigo, CSc.
Narodil sa 25. 4. 1953, v r. 1972 – 1977 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, medzitým v r. 1975 – 1976 na Štátnej univerzite v Tbilisi (Gruzínsko). Pracuje v oblasti vývinu a dejín slovenského jazyka, nárečí a porovnávacej jazykovedy. V rokoch r. 1977 – 2019 pracovník Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v rámci vedeckých a pedagogických aktivít pôsobil na univerzitách v Moskve, Tbilisi, v Budapešti, Grazi, Klagenfurte, Viedni, Ľubľane, Krakove, Skopje, Belehrade, Novom Sade. Je autorom 10 kníh vydaných v domácich vydavateľstvách, spoluautorom 6 kníh vydaných v zahraničí a vyše 450 vedeckých príspevkov v zahraničných aj domácich časopisoch a zborníkoch, od r. 1988 je členom medzinárodnej komisie pre Slovanský jazykový atlas pri Medzinárodnom komitéte slavistov, v rokoch 2010 – 2014 bol riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v súčasnosti je jeho pracovníkom.
SLOVNÍK
Praslovanské paralely slovenských výrazov
*Bolgodadimъ za směchъ i polkjь, sъdarъ i něsъdarъ, za dьnь i noktь, trujemь tako žiznь pъlną.
[Bolodaďimu za směchu i polkji, sudaru i něsudaru, za dini i nokti, trujemi tako žizni pulnon].
Vďačme za smiech i plač, za úspech i neúspech, za deň aj za noc, zakúšame tak plnosť života.
*Sъvortъna pomogtь i sъvertь donositъ obilьje.
[Suvortuna pomogti i suverti donositu obilije]
Vzájomná pomoc a svornosť prináša hojnosť.
*davьni perdъci [daviny perduci] - dávni predkovia
*otъročьstvě [oturočistvie] - detstvo
*upъvati [upuvaťi] // *věriti [vieriťi] - dúfať, veriť
*chlěbъ da *vino [chľiebu da vino] - chlieb a víno
*chorbrъ *junakъ [chorbru junaku] - chrabrý junák
*chąntь *měda [chonť mieda] - chuť medu
*laska [laska] - láska
*otъvaga [otuvaga] – odvaha
*pokladъ [pokladu] – poklad
*portja [portja] - práca
*prijatelь [prijaťeľ] - Priateľ
*slava [slava] - sláva
*smiechъ [smiechu] – smiech
*sъpnъti [supnuti] – snívať
*sьrdьce [sirdice] - srdce
*tajьna [tajina] - tajomstvo
*zachorna [zachorna] - záchrana
Poznámka: Hviezdičkou označené praslovanské podoby sú rekonštruované, pretože živá podoba tohto jazyka sa nezachovala. V hranatých zátvorkách uvádzame predpokladanú výslovnosť, v nej pôvodné redukované samohlásky zapisujeme pomocnými znakmi: pre mäkkú redukovanú samohlásku (mäkký jer) používame znak i, tvrdú redukovanú samohlásku (tvrdý jer) označujeme znakom u.
CITÁTY
„Slovo kráľ má svoj pôvod v nemeckom osobnom mene Karl, z ktorého sa v dôsledku všetkých pravidelných hláskoslovných vývinových zmien v slovanských jazykoch ustálili príslušné podoby – v poľštine król, v južnoslovanských jazykoch podoba kralj či východoslovanská podoba koróľ.“
„Zaujímavé sú prípady, v ktorých sa zo spoločného praslovanského základu vyvinuli slová opačného významu, napr. slovo čerstvý, ktoré poznáme v slovenčine vo význame „svieži“, „terajší“ (napr. chlieb), ale východní Slovania týmto výrazom označujú opačný význam – „starý“, obschnutý chlieb.“
„Pri charakteristike praslovančiny sme najčastejšie náchylní hovoriť o tom, ktoré slovanské jazyky sa z nej postupne vyvinuli. Je však dôležité uvedomiť si dobu, o ktorej hovoríme, vtedajšiu vyjadrovaciu aj dorozumievaciu funkciu jazyka, jeho slovnú zásobu odrážajúcu úroveň a postupné spoznávanie sveta, javov a procesov, ktoré pred tromi až štyrmi tisícročiami obklopovali človeka.“